Finkel se dnes pozastavil nad domem. Provedl jsem ho sklepením i půdou. Mám dům bez oken, kamenný, zdi silné do dvou metrů. Ptal se proč bez oken. Odpověděl jsem: „Zdejší krajina, zvířata, vlkodlaci, trpaslíci – lépe bez oken.“
 

Ewald Murrer, Zápisník pana Pinkeho

 

***

 
Daniel prechádzal cestičkami lunaparku.
Blikajúce diódy všetkých možných farieb ho oslepovali. Hlasná hudba dunela do nočnej oblohy a miešala sa s radostnými výkrikmi chovancov. Skákali z jedného kolotoča na druhý, prebiehali od stánku ku stánku, dlane plné plastových žetónov, ústa zlepené od cukrovej vaty. Oblečení v erárnych teplákoch, korkových papučiach. Oči otupené a zakalené ako od alkoholu. Dlhé nočné košele za nimi viali ako nepriliehajúce tiene.
Prechádzal sa okolo a pozoroval stíchnuté okná blázinca. Nič sa za nimi nehýbalo. Kládol si otázku, či ho sledujú. Nikdy na chodbách žiadnych dozorcov nevidel. Lekár chodieval z Bratislavy dvakrát do týždňa. Ale teraz sa už mesiac neukázal. Zamieril ďalej od hluku a svetiel a skryl sa medzi vysoké tuje. Kolotoče čoskoro pohasli a teplákové prízraky zmizli vo svojich izbách. Z dusna a nervozity mu na čele vyrážal pot. Položil ruku na lekárov bicykel. Daniel ho schoval pri jeho poslednej návšteve.
Tlkot srdca sa mu ozýval v dlani.
 
Plot sa skrýval za záhonmi žihľavy. Najprv prehodil bicykel, potom sám vnoril ruky do pletiva a začal sa štverať nahor ako nejaký nemotorný pavúk. Keď padal na druhú stranu, natrhol si tepláky a stratil jednu papuču. Chvíľu ležal v tráve a nehýbal sa. Čakal svetlá. Krik. Ale nič sa neozvalo. Okná ostali tmavé.
Nasadol a oprel sa do pedálov. Dalo sa do dažďa. Boli asi tri hodiny, keď prešiel z vyšliapanej hlinenej cesty na asfaltku. Blázinec za ním sa vzďaľoval. Pustil sa po ceste. Žiadne autá nevidel.
Tentokrát to stihne.
 

***

 
Cez deň dážď ustal.
Daniel zľahka šliapal do pedálov. Ešte trochu mrholilo. Z prepoteného pyžama ho svrbelo celé telo. Okolie sa takmer nemenilo. Sem tam míňal kaplnky. Opustené, prerastajúce burinou. Bicykel poskakoval po hrboľatom teréne, riadidlá brneli v rukách.
Snažil sa z hlavy dostať obraz všetkých tých čakajúcich ľudí, ale nedarilo sa mu to. Postávajú. Dívajú sa na hodinky. Šomrú si. Ohovárajú ho. Pridal. Bicykel nabehol na nejaký ostrý výbežok a Daniel sa skoro prevrátil. A potom začal vynechávať. Pri každom ďalšom nádychu mu v pľúcach nepríjemne zapískalo. Zosadol a drepol si. Pľúca sa mu nadúvali, srdce bilo ako splašené. Potľapkal ho po sedadle. Pokračovali krokom, šiel vedľa neho. Kalná voda v kalužiach. Naklonil bicykel ku hladine. Nepil.
Za chrbtom začul hrkotanie voza. Odfrkovanie koňa. Daniel vstal, ustúpil ku kraju a čakal. Jazdec bol zakrslý, hrbil sa na kozlíku. Zdalo sa, že drieme. Viezol nejaké vrecia. Kôň rozrýval zem. Z vysileného tela stúpala para. Kolesá voza obalené hrubou vrstvou blata.
„Pane, prosím vás...,“ zavolal Daniel. Jazdec trhol hlavou. Spod šiltovky s logom Artmedia Petržalka zaklipkali oči. Ježatá brada mu siahala až po brucho.
„Nemohli by ste nás kúsok odviesť?“

Mľaskol a opäť sa prihrbil. Voz prehrkotal okolo a zmizol za zákrutou. Daniel chvíľu stál na mieste. Bicykel odfukoval. Vyhodil si ho krížom cez chrbát a rozbehol sa. Nohy mu kĺzali v blate, stratil aj druhú papuču. Nevrátil sa pre ňu. Vozík šiel našťastie pomaly. Keď nič iné, možno ho dovedie k nejakej dedine. Mohol by zavolať rodičom, nech si nerobia starosti.
Vozík vkĺzol do lesa a na moment sa mu stratil v spleti konárov a kmeňov. Sledoval stopy kolies v blate. Stromy boli vysoké, čierne, akoby ohorené a ich kôra rozpraskaná. Šiel ďalej. Cesta sa za ním zatvárala, na krku cítil pravidelný dych bicykla. Vozík konečne zastavil. Čistinka s drevenou budovou, pripomínajúcu chalúpky z rozprávok o zlých čarodejniciach. Vývesný štít bez nápisu sa kýval sem a tam. Mužík vošiel s vozíkom do dvora. Zosadol. Napojil koňa. Skontroloval vrecia. Bol neuveriteľne malý.
Zložil si šiltovku, utrel si ňou čelo a vošiel do krčmy.
 

***

 
Keď bicykel položil do dvora, kôň začal byť nepokojný. Tíšil ho, hovoril k nemu, ale on prskal, erdžal a nervózne prešľapoval okolo vozíka. Danielov pohľad skĺzol na rozstrapkané vrecia. V jednom bola diera. Automaticky vnoril ruku dnu. Vytiahol niečo malé a hladké. Ľudské oko s hnedou dúhovkou. Tvrdé, akoby zakonzervované.
„Nejaký problém?“
V momente schoval ruku do vrecka a otočil sa. Vo dverách postával krčmár. Zástera, cez plece prehodená handra. Jašteričia hlava pokrytá sýtozelenými šupinami. Z úst mu každú chvíľu vyrazil dlhý, rozoklaný jazyk. Jeho žlté, akoby mačacie oči, Daniela neustále sledovali. Spod pracovnej košele mu vystupoval hrb a Daniela na moment napadlo, že pod ňou skrýva blanité, dračie krídla. 
„Nie... Ja...,“ ukázal na bicykel. Už nedýchal tak prudko, ale v pľúcach mu stále pískalo. „Chcel by som len trochu vody.“
 Krčmár potiahol nozdrami a prikývol. Po chvíli priniesol veľkú misku. Stúpala z nej svieža vôňa, trochu železitá. Voda bola tmavá, ale bicykel sa napil. Daniel si všimol, že trpaslík, čo viedol voz sedí v šere krčmy. Po ľavej ruke mu trónil obrovský krčah piva.
„Ďaleko s ním nedôjdete,“ poznamenal krčmár.
„Myslím, že to zvládnem.“
„Ale?“ zaškľabil sa krčmár. „A kam máte vlastne namierené?“
„Domov. Totiž... do Bratislavy.“
Krčmár sa usmial; šupiny na koži sa zavlnili:
„Mali by ste chodievať bezpečnejšími cestami.“
Pokrčil plecami:
„Iné nepoznám.“
 
Bicykel vychlípal skoro polovicu vody a zaspal. Starec. Dlho už naozaj nevydrží. Daniel si oprášil tepláky a vošiel do krčmy. Ovanul ho príjemný chlad. Prehrabol si rukou vlasy. Trpaslík spokojne trhal zubami šľachovité mäso a zapíjal ho pivom. Krčmár utieral pult.
„Zdržíte sa?“ spýtal sa. Pokojný, konverzačný tón.
„Nemal by som meškať.“
„A myslíte, že vás ešte čakajú?“
Daniel zarazene zažmurkal.
„Čože?“ spýtal sa.
„Ak chcete, pripravím vám izbu,“ nadhodil krčmár.
„Nie, vďaka,“ odsekol Daniel. „Radšej si dám kofolu.“
Krčmár pokrčil plecami a vzal z regálu jeden pohár.
„Dostanem sa do Bratislavy pred súmrakom?“
„To sotva, keď neviete cestu.“
„A vy mi neporadíte?“
Krčmár chvíľu mlčal. Položil pohár na pult a zarovnal penu dlhým, žltkastým pazúrom na ukazováku.
„Rád by som, ale... pravdupovediac, tiež neviem.“
„Nemáte tu telefón?“
„Nefunguje,“ povedal takmer automaticky a tak trochu nevrlo. Trpaslík zdvihol zrak. Mastné ústa sa mu leskli.
„Ste ma nemali sleduvať,“ zabručal. „Potom by ste to možná stihli.“
Zachechtal sa, dopil pivo a opakom ruky si zotrel penu z fúzov. Daniel pozrel cez okno na vozík. Kôň žul seno. Zdalo sa, že sa už upokojil. Daniel uprel pohľad do svojho pohára.
„Čo je v tých vreciach?“ spýtal sa polohlasne. Trpaslík s úškrnom vytrel tanier kusom chleba a krákavo sa zasmial:
„Bicyklisti.“
Daniel ani nezdvihol hlavu. Kolená mal ako z gumy. Rýchlo dopil, položil pohár na pult. A odrazu sa zarazil. Krčmárovi to neušlo. Prižmúril oči a s dravčou zvedavosťou si Daniela premeriaval.
„Nemám peniaze,“ vyhŕkol Daniel.
Krčmár sa zaceril.
„Isteže nemáte. Pripíšem vám to na účet.“
„Aha. Dobre, vďaka,“ zamrmlal Daniel trochu namosúrene a okamžite zamieril k východu. Chcel odtiaľto vypadnúť. A to rýchlo.
„Naozaj nezostanete? Bolo by to bezpečnejšie,“ zasyčal za ním hlas. Nereagoval. Bicykel stále spal na verande. Potriasol ním. Nezobudil sa. Naklonil sa k nemu. Srdce nebilo.
Cítil na koži ich pohľady.

Akoby nič bicykel postavil a pokúsil sa nasadnúť. Skusmo otočil pedálmi. Predné koleso sa preborilo, rozptýlilo sa v prach a on spadol tvárou do blata. Rozkašľal sa. Po pľúcach bicykla sa rozliezali atramentovo čierne cestičky, vetvili sa ako tenké konáriky. Srdce pripomínalo vyhasnutý uhlík. Drobilo sa mu medzi prstami. Krčmár vyšiel na dvor a oprel sa o stenu. Trpaslík si čupol kúsok od neho a pobavene sa na Daniela díval.
„Starý lekár, starý bicykel,“ prehodil krčmár. Daniel sa vyhrabal z blata a snažil sa očistiť si oblečenie. Krčmár ho pozoroval.
„Dám vám izbu,“ povedal rozhodne. „Aj tak to už nestihnete.“
Daniela zamrazilo. Roztržito prikývol, pohľad upretý do zeme. V hrdle mal vyprahnuté. Opäť zatúžil napiť sa.
„Nemô... nemôžem ho tu len tak nechať,“ zmohol sa na chabý odpor. Krčmár si odpľul.
„Samo ho odvezie,“ povedal. Trpaslík sa zachichotal do zovretej päste, vzal nevládne telo a šmaril ho na vozík. Daniel ešte na moment zazrel jeho vycivenú kostru; zvráskavený, oprieskaný lak. V duchu si predstavil ako sa všetci smútiaci rozchádzajú. Nastupujú do áut a mieria domov. Takmer počul ich hundranie. Zase to nestihol. Zase nemali koho spustiť do zeme. Slová mu v hlave rotovali ako splašené. Mal pocit, že čoskoro vybuchne. 
„Žiadny strach,“ upokojoval ho krčmár, keď videl ako sa díva za odchádzajúcim vozom. V šere sa zablysli zuby sčerneté od sadzí. „Možno za vami prídu. Veď viete, na návštevu.“
„Kedy?“ spýtal sa Daniel. Hlas mu znel cudzo a slabo. Krčmár neodpovedal. Položil mu pazúry na plece.
„Prídu,“ povedal. „Nebojte sa.“
Daniel cítil ako sa mu ostré špičky vnárajú do pleca. Vozík zmizol v lese.
Izba čakala.