A tričká na stromoch rozkvitli! Táto krajina je vskutku prekliata. Kráti sa doba svetla, aj úsmev blesku. Pokrč košeľu, zabi uterák. Búrka smrdí. Konáre križujú priestor, ako ihlice na pletenie. Nechty siahajúce po oblohe. Vo vatre syčí had. Vŕzgajú dvere, otvárajú sa cudzie ústa. Sú plné skla. Nepochybne tu žije duch. Zámky sú plesnivé, zemiaková kaša nedosolená, kašeľ klavírnych sonát nudný. Ó, áno, nepochybne légia prízrakov! Do lietadla radšej nastúpim s pinzetou. Počas letu spadne z oblakov asi tisíc štetcov. Až ľutujem, že nemám krídla. Držím v ruke kriedu a odhadujem miesto pádu. Z kopcov už počuť hladné vytie. Rýchlejšie. Za nechtami sa usádzajú okolité hlasy. Rýchlejšie. Vstávam a kričím na stolné lampy. Z ich cylindrov si poskladám vzducholoď. Turbíny sú citrónové, krieda v mojej ruke sa rozpadá.
 
Keď sa potulujem po kopcoch, tradične neváham činiť chybné rozhodnutia. Svetlicu zakopem. Jablko ošúpem a zjem. Šupky hodím hranostajom. Budem žiť v stane alebo hrade. Už mi rastú aj zuby. Kopce ďasien. Rozhodol som sa, že umriem. Ale dnes ešte nie. Cez hmlu nezreteľne vidím stánok s hotdogmi. Pražená kukurica. Muž kliesni zo zubatého machu vlastného syna. A zase sme tu. Utečenci z blázincov, bosorky ktoré sa prehrýzli plameňmi hraníc. Zoskupení pod žilkovanými pľúcami lesa. Jeho kašeľ nás vystrelí až k oblohe, modrej ako smiech raracha.
 
Kostol obrastený zaschnutým žĺtkom. Vchádzame do zatuchnutej spovednice. Ježko je zlý. Zasejeme do kvetináčov centimetre pravítok, táto zem bola kedysi úrodná a blesky boli medové, vo vzduchu ešte stále cítiť pozostatky po povodni coca-coly. Telefónne búdky sú desivé, drieme sa mi, obloha mení polohu. Pinzety plavia sa v kopcoch šialenstva. Prsia otriasajú tektonikou zubov. Žiarivé kloaky námestí spustošené nákazou. Po zranených strechách domov beží plachý čert. Moja vzducholoď je poškodená. Moja kométa padá a kabát jej veje vo vetre.