sa mi rozplynula
niekoľko krokov pred pubertou
lebo Hermína

dusila v sebe všetok plač
rodina jej postupne mrela a ona
ani slzu
nebolo ťažké prísť na to
že vnútri ukrýva more
priamo v hrudnom koši sa jej prelievalo
pod mohutne sa vlniacim poprsím
od toho dňa
som sa modlila aby nezačala
meravá obavami
že všetky drobné rybky
čo sa vymrštia nad hladinu vždy
keď sa rozkašle hore kopcom ku kostolu
zatrepocú plutvičkami na ružovkastom brehu
niektoré jej s prúdom vytrysknú z očí
spakruky ich utrie manžetou blúzky
s rybími kosťami


našťastie
vtedy som ešte nepočula
o Mŕtvom mori
 

 

 

(nehnevaj sa že už neverím Hermína)

​.​