Vravel, že mám málo času.
Snažím sa preto napísať čo najskôr
všetko, čo zo mňa pomaličky ubúda.
Času je málo. A slov stále menej.
 
Myslím, že ten, ktorý z nás odíde skôr,
budem predsa len ja.
Niečo ma ženie, napriek ostrej víchrici
a stále vpred.
 
Bojujem s veternými mlynmi.
Rybami neustále snažiacimi
sa ma prehltnúť.
 
Vodopády. Zmierňujú úzkosť
iba krátkodobo. Dočasne
sa všetko javí snovým striebrom
popretkávaným.  (A bludiskom.)
 
 
Kde si... ach môj Minotaurus...
Dávaš mi znamenie a jasnosť. Činom
si ma k sebe potajomky privábiš.
 
Čo sa nás nedotýka – neznamená.
Poznačená prvou z Jeho meča
krvácam.
 
Svet sa mi nevzďaľuje. To iba
špirály sa zlučujú do svetlotemna.
 
Kde si... ach ty Víla...
stratená v zhluku nemých nárekov.
A spevov.
 
Zostávame nahí.
Predurčení k slobodnému hnitiu.
Obnažení vo výkrikoch
Ducha.
 
Uzmierení so smrťou.
A s žitím.