Koniec ľudským hranám /hra na pád medzi améby sa mi odnechcela/,
zrkadlo vystúpilo z rámu...
Pozorujem modro-striebristú plazmu ako vniká do môjho sveta,
chlad v mysli, ja opäť celá
a ďalej, kde jediným smerom je ponáranie
i keď na hmat doživotná cela.

 

Fraktálom uvoľňujem uzle /zle sa mi na nich spáva/
v slučkách obrazy staré miliardy rokov...
Aj čerstvo doplnené, napríklad pod prácou Sahara a Ganga,
či poprava páva
pribuchnutím do človeko-kondora.
Chýb na tvorcu veľa, na tvoreného málo, oprava
sa koná zoskokom do práva.
Konať povinnosť.

 

Začiatok preprogramovania /z replikanta na hĺbkomerača/,
tmavé hladiny odrážajú dná...
Nech vidieť pasce v hádankách bez riešenia,
béžovú vo vesmíre aj slabosť ako pojedá čas.
Ľudstvo sa vybíja v iskriacej atmosfére,
no ten, kto začal, si pripravil v 36 ťahu mat. Práve sem kráča
vek, ktorý vekom prekryje automat na sebailúzie.