Bažil som
mysľou po tichu.

Svet však pridal v hlasitosti.
Ako dýka vrytá do úzkosti
iným v telo vložená.

Pocitom zabiť všetkých
nebezpečne vlastným 
Ja.

Nedobrovoľne
v rýchlom rozpade a zložitosti
odmocninou úvah zložím kosti
sebou zlomených tichom.

Je to 
ako v nimi určenej viere.
V ktorej  to Nič iní stvorili.
V princípe veď živá nie je. 
Zomrela
ako Minotaurov labyrint.

Preto  zaniká a vzápätí zrodí sa
 napriek kriku väčšiny.
To vlastné božské Ticho.

Ticho
vlastnej seba menšiny.