Ani svetlo sa neobjavuje naraz, pozná moju svetloplachosť. Obrysy sa ležérne spájajú a videné začne dávať súvislosť. Spoznala som v nich vrak. Meditoval pri ňom duch. Prihovoril sa mi:

-         Ja? Ja ich mám aj desať a práve preto nikam nechodím. Nikdy nerozoznám, či informácia, ktorá mi znie v hlave bola práve povedaná alebo som si ju prečítala telepaticky. Moje rozhovory zväčša končia fiaskom. Vraj som blázon. Aj preto sa nezdržujem medzi ľuďmi, aby som nemusela ich vyhláseniu uveriť. Vypracovala som si identikt, ktorý sa najviac prikláňa k uvedomelej existencii. Už nedávam zámienky na prikrčenie. Pozri na moju chrbticu, je bez zrastených stavcov. Regenerácia. Inak sa to nedalo, keď som chcela dýchať zhlboka. Tisíckrát potupená, stokrát opľutá, desať krát vyhodená z domu, jeden krát zavraždená. Samota je krásne miesto, ako pláž, kde ťa nespáli slnko.

-         Nevravím, že neverím na zázraky, ale oplatí sa ešte investovať do ľudstva? Nie som pesimista, ale ľudia sa chovajú ako v staroveku, aj vtedy dokázali myslieť iba do kruhu. Ozaj, keď si duch, prečo nemáš zduchovnené spôsoby? Vieš o tom, že sa bavíme presne tak, ako to káže klasická kompozícia na výstavbu príbehu? Takže aj ty staviaš a držíš sa pri zemi. To sú mi veci. Poďme sa rozprávať  v inej forme. Zo šablón som mala vždy fóbiu.

-         To sú mi veci, človek a poletuje ako keby nebol pre nič iné stvorený. Ale keďže ma vidíš, si ďalej ako skeptici, dokonca ďalej ako realisti, pretože tí síce zažívajú menej pádov, ale aj menej úletov.

Poviem ti, ako som sa stal dušou, ktorá sa už neinkarnuje ďalej. Už ako malý chlapec som chcel vidieť to, čo iní nevidia. Nie preto, aby som bol výnimočný, ale tento svet bol pre mňa príliš dospelý. Každý sa odvolával na formulky: takto by si sa mal správať, takto by si mal odpovedať, na toto by si nemal ani pomyslieť, nie ešte to urobiť. Dookola sa to len hemžilo príkazmi, všetko bolo odtiaľ-potiaľ. A ja som sa nechcel stať dospelým.

Potom som mal zážitok, čítal som si opretý o bránku, keď som strážil mladších súrodencov. Sneh sa práve topil a pomedzi konáre holého stromu zasvietilo prudké slnko. Dopadlo najprv na moje dlane, potom na nos a keď som zdvihol tvár, úplne ma oslepilo. Ešte dlho som nič nevidel a tak som iba stál a vo mne sa začalo odlamovať z tmy, veď to poznáš, vyzeralo to ako keď praská skala a kamene sa začnú kotúľať pod zem. Uvidel som, ako sa fádna masa mení na súmerné tvary, ako sa zapĺňa žiarou a pod viečkami som už nemal zreničky, ale magnetky.

 

Ešte som nevedel o dare, ktorý sa vo mne udomácnil. Až večer, keď som sa pozeral na obraz, zavesený v kuchyni. Bola na ňom žena pripravujúca jedlo a na podlahe sa hrali tri malé deti. Zadíval som sa na jedno z nich, skúmal som malú drevenú hračku v chudých rukách, až pokiaľ som sa nestratil v jeho svete. Môj ďalší pohľad patril stolu, za ktorý som si sadol. Predo mnou sa objavilo dieťa. Zvrtol som hlavu, tušil som, že na obraze zostali iba dve. Na stole, presne na mieste, kde o chvíľu mal byť položený tanier s kapusnicou, bolo namaľované asi trojročné bledé dievčatko. Začal som sa sústrediť na jeho hru a pohľad som preniesol na obraz. Netrafil som presne na to isté miesto, ale to bol už iba detail. Detail dvoch centimetrov. Odvtedy som prenášal rôzne predmety. Zistil som, že to platí iba pre veci a nemôžu byť väčšie ako ja sám.

Hm, vidím, že ťa to zaujalo. Tak nabudúce ti poviem o mojej ďalšej schopnosti. Keď budeš chcieť, niektoré ti prenechám.
V ten týždeň som chodila ako v mrákotách. Potom sme sa stretli ako starí známi. V rukách držal kufrík, v ňom náplne v sklených fľaštičkách.
-         Čo je to? zvedavo som si zobrala jednu do rúk.
-         To je spánok.