možno už dnes
keď vyťukávaš jedným prstom
na rozladených strunách starého krídla melódiu
ruskej piesne o osamelom srdci
milaja maja Suliko
sa tvoje slová zamĺknuto postávajúce
so založenými rukami
preberú
orosenými kaskádami

nalievam nám víno
do drobných šálok voňajúcich
krajinou v ktorej sme nikdy neboli
sedávaš v tieni za jej múrmi
prstami ti prečesávam vlasy
predstavujem si
drobné mongolské kone
ako sa ženú do duniaceho vnútrozemia neba
a bojím sa
že si na to zajtra nespomeniem

hltavo zahryzuješ ďalšiu zrelú
jej pleť chutí ako moja
keď sa mi líca zľahka dotkneš perami
vraj..
stekáš s ňou dole bradou
do jamky medzi kľúčnymi kosťami
nezastavím ťa
nezastavím už nikdy nebudem
taká čistá

a sladkotrpké jadra ostávajú
tesne pod dužinou



.