Vtiahlo ma
do vymodlenej šíravy,
kruté a fascinujúce zakúsiť
osie hniezdo v ústach,
veľkosť v bodke za obzretím,
sietnicu, ktorá sa rozpadla
pre nepriepustnosť videného.

Hodilo ma
do sveta, ktorý nezvieral,
čo na tom, keď moja náruč
nepoľavila a dusila ďalej,
biť a potom nebyť,
alebo
byť a už nikdy nebiť,
zaprenie seba ma stálo
všetky vzťahy,
mlčím smerom k polepšeniu.

Milosrdne sa prihováraš,
no ja nedokážem odpovedať
Tvojím prikázaniam.
Viem, že za svitania nosíš poštu,
večer čítaš z pier
a moje šťastie je hlasom z chorálu,
ale anjel má krídla aj meč
na stínanie hláv
a ja pocit, že vonku
dupú jaštery a rozvetvenie zlého,
žiaru odchýtam ako batériu
na precízny zásah.
Zase som Ti nepovedala pravdu,
z hlbín,
odtiaľ tie otrasy.

Toľko smrti, až z nej nechýba,
pochop človeka
a neber mu zvesené sito do vidín,
nezhromažďuj výčitky pre alter ego,
zánik príde tak, či tak.
Predstav si, že rozsvietiš oblohu
a pod ňou nič,
nechcem, aby sa meno božie
prekrylo pustatinou.