Už sa dá písať iba o ničom,
všetko je rozpitvané do hnilého,
nič, tam je niekedy ďalej než
do otvoru z konca,
ale častokrát bližšie ako k siluete.

Som v úzkych,
no ty sa ešte vmestíš,
nesťažuj sa, podmienky boli a budú,
prítomosť nie je všetko,
vymenuj opozitá a zase sme tam,
v súpise pre dočasných.

Vyťahujem zo seba dušu,
udivene sa pýta prečo až teraz,
skľúčená vniká do ďalších rokov,
vraj kto sa pozabudne,
tisíckrát zopakuje deň
vo vzore dub alebo stroj,
zostala som lipou,
ako kôra som mala blízko ku krbom
a praskaniu pre teplo.

Ukazujú na mňa, pritom mohli objímať,
aj pre slobodu sa dá schúliť do klbka,
idem, tak zdravím slušne ako ma vychovali,
len ľúbiť zabudli, len to,
prvé a posledné si pamäť nedá.