„Nutne potrebujem b-komplex. A nový byt. Pýtaš sa čo som zač? Stačí jedno stretnutie a budeš vedieť viacej ako ja. Lebo ja sa paprem iba v papradiach, nie v sirôtkach.“

Takto vyzeral môj stý telefonát. On, majiteľ pohrebnej služby, ja zo skupiny Anonymných diagnóz. Neveril, že nemám iniciále, rod, z ktorého pochádzam, ľudí, s ktorými zdieľam pozdrav. Nechápal, že dnes mám dvadsať, včera som mala šestnásť a predvčerom päťdesiatpäť. Jednoducho mal strašne škrupulózne názory, bol okrasnou plodinou svojich predkov, zarastal na tých istých miestach v pohľadoch, dokonca nechodil ani na pedikúru, kde by mu ten zatvrdnutý výraz z tváre odstránili. Alebo aspoň zjemnili. Aj miesto, na ktorom sme sa obtreli ústami o pozdrav, vybral staromódnou metódou. Romantická kaviarnička v okrajovej časti mesta. Hudba v nej bola živá, za klavírom sedel dlhovlasý pán, ktorému prsty zrástli s klávesmi. Impozantné držanie tela, aj stupnice. Čašník bol galantný, po objednaní kávy a zmrzlinových pohárov, do vázy zastokol gerberu. Červenú a pýtajúcu si pozornosť.
Nechcela som vyzradiť, že zmrzlinu nemám rada. Musím sa naučiť zamlčiavať, vždy vravím pravdu alebo nepravdu, nič medzitým. Prišiel čas klamať tichom. Alebo pritakaním. Bez slov to predsa nemôže byť lož. Iba pantomíma, hra pohybu a prítulných nervov. Zabáram lyžičku do smotanovej chuti, do šľahačky kreslím rebrík, úchylka ešte zo základnej školy, do všetkého vyrývať a zviditeľňovať starý práchnivý rebrík a počúvam chlapa oproti. Je mi cudzí, všetko na ňom je pre mňa studené a nepríťažlivé. Pery na mňa pôsobia ako čerstvo vyžehlené puky na nohaviciach. Áno, puky a rovnošata. Nedokážem sa uvoľniť, ale som tu, premáhať sa je jediným riešením.
„Vyzeráš neprítomne, deje sa niečo?“ spýtal sa kostrbato.
„Iba uvažujem. Vieš, ja a ty teraz tu. Je to klamstvo alebo pravda?“
„To čo je za čudnú otázku? Sme tu, spolu. Ako ti to mám ešte povedať? “
„Nie, nie je to on, nikdy to nebude on, on asi neexistuje. Je to možné? Toľko stretnutí a stále tie isté stupídne odpovede. Už nemám na to trpezlivosť, kde si? Kde preboha si? Nevidíš ma, nepočuješ? Stále ťa čakám, cítim ťa, vnímam, čo ešte mám urobiť, aby si bol tu, pri mne?“
Objednávam víno, je mi jedno, či sa to patrí alebo nie. Jeho sa ani nepýtam. Buď si dá, alebo nie. Už mi nezáleží na tom, čo si bude myslieť. Vlastne hneď ako som ho uvidela, som zistila, že mi nezáleží absolútne na nadchádzajúcej hodine. Nadvihol obočie, ako keď pohoršenie vstupuje do rozhovoru a zostal nepokojný. Hmýril sa na stoličke a začal pozerať po hodinách. Presne podľa plánu. Po prvom pohári odišiel. Vzápätí mi prišla esemeska, že už vie, v akej skupine sa zdržiavam, vraj Anonymní alkoholici. Úbožiak, na všetko má hneď zaškatuľkovaný postoj. Ja viem, že som pila hltavo, ale čas je vzácny, načo mať pri sebe cudzopasníka, čo len o sekundu dlhšie? Ešteže zaplatil, aspoň na niečo je stará škola dobrá. Odsunula som s hrmotom stoličku, čašníkovi ukázala na poloprázdnu fľašu, nech si pripije na moje zdravie a vyšla som do studenej novembrovej ulice.
V garsonke som si ľahla oblečená do postele a viedla rozhovor s ďalším telefonujúcim.
„Potrebujem cukor a nové auto. Práve sa zotavujem po havárii. Som pretekárka a rozbila som už stovke koňom nos. Ja už nechcem vyhrievacie sedadlo, mne stačí sedlo a chrbát, ktorý unesie moju podivnú identitu.“ Zavesil, nenechal ma ani dohovoriť. Stačilo. Zajtra zanechám závet. Jeden dom, jeden byt, tri autá, jednu administratívnu budovu. Prečo by som mala byť chodiacou ústavou, rozprávajúcou múdrosťou bez strojčeka na zuby? Robím, čo môžem. Celé dni driem tak, ako nakázal štát. Celé noci nespím tak, ako prikázal Zoznam psychiatrických diagnóz – úmyselné sebapoškodzovanie. Čo ešte mám výskumu o jedincovi darovať?

Už nechcem uvažovať nad poučkami. Nad bontónom, z ktorého sú iba bonmoty, nad očakávaním, ktoré má byť naplnené do ocenenia. Nie. Chcem byť sama sebou. Vážna ako filozof, odmeraná ako odmerka na múku, bláznivá ako atmosféra pri opekačke, smutná ako umierajúca chvíľa, vysmiata ako dieťa, keď ho posadia na reťazový kolotoč, lepkavá ako suchý zips, hnusná ako hnutie za prežitie húseníc. Kto to pochopí, nech napíše recenziu.