Rozkmitalo sa,
zdesený beh ako retrospektíva,
kmit, šerosvit a prevít
ju stiahol medzi lístie a uslintané kútiky,
šmátranie v zlotieni,
nenávidí drámy,
ktoré píše, aby v nich nemusela žiť,
neskoro,
zase jedna zľahla s mláďaťom
na ležadlo z machu, dubákov,
a z nej,
páchnucej paródiou o pádoch.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Večný pach hľadania
zmoknutý do zimomravej túžby,
v šepote závan zúfalých:
Bazil už nevládze.
Opretý o machový kmeň,
predýchaval clivotu.

Zlomené krídlo
a príliš našponovaný ideál,
to bola Zuna, vrastená do dreva,
stružlikala slzy mŕtvych,
hlavou blúdiaca v letokruhoch,
s rukami v sladkotrpkých
černiciach: Čo ďalej?

Vtom vyrušená mravčením,
obišla hrúbku stromu,
prsty zlepila miazgou
a z dlane vyrástla ďalšia,
vychádzanie z tieňa a
žena stratená v tráve.
Aha, dubák a ukázala
na vydúvajúce sa lístie.
Pozri, srnka v húštine
a objal ju láskou.