Odišli. V peňaženke zašušťalo a ja som zistila, že som vyhladla.
Čas obeda, zlievam cestoviny a pridávam syrovú omáčku. K tomu cédečko od Daniela Landu. Doma nepijem, nefajčím. Neláka ma to. Rituály sa majú odohrávať na zasvätenom mieste. Nie medzi bežnými úkonmi. Ukradnúť čaro je to najľahšie. Hodinku meditujem a potom odchádzam do posilňovne. Žiť sama je pre mňa vyslobodením. Ako pre iných mučením z doby Adama. Telefónne číslo som darovala len piatim ľuďom. Darovala, lebo ma stálo príliš veľa súkromia, aby som ho nechávala ako odtlačok na pohári. Obsah usbéčka sa hrdil v notebooku a ja sa hanbila.

Zvoní, pritom nečakám hovor. Vlastne nikdy nečakám hovor. Dokonca nezvoní telefón, ale zvonček. Otváram dvere a stojím zoči-voči sochárovi. Doslovnému. Jeho diela obdivujem s nezodpovedanou otázkou, ako je možné niečo také božské vytvoriť. Nie, nie sú to sochy bohov, sú to busty, torzá, súsošia jeho fantázie. Provokujúce a drsné.

„Viem, že neohlásené návštevy nemáš rád, no nutne potrebujem tvoju pomoc. Som zbabelec, rozumieš mi? Som totálny blbec. A to som bol včera ešte úplný pragmatik. Môžem na chvíľu? A poprosím ťa o niečo poriadne ostré. Nalej mi hneď dvojitú dávku.“ Bol rozrušený a triezvy. Ešte chvíľu bol naozaj triezvy. V takomto švihu som ho dávno nevidela.
O malú chvíľu sme sedeli na gauči v obývačke. Pred ním marhuľovica, celá fľaša, ktorej robil barmana a ja, ktorá si pri každom súkromnom stretnutí vyložím nohy na jeho stehná. Nie, žiadne erotické gesto, obyčajný zvyk, pokyn, že môže začať debata, ktorá bude ľudská ako sám Judáš.
„Počúvam ťa, cítim, že tú sochu v sebe dnes rozbiješ.“
"Frida /tak mi vravel iba on/, všetko som posral. Mohol som začať nanovo. Iný život, iné ponímanie sveta, vzťahov, žien. Ale ja nie. Ten strach vo mne je ťažší ako smrť. Vieš o každej mojej milenke. A vieš aj to, že odkedy si sa na mňa vykašľala, nezazeraj prosím, myslím to v dobrom, už nikdy som nenašiel taký čistý cit, skutočnú lásku. Všetko to boli len smilstvá. Čipkované spodné prádlo, sexi postava a ten najtuctovejší coitus. Dobre, dobre. Skrátka som neodolal, no bolo to len o tele. Ale teraz, čo som spoznal Miu, sa všetko zmenilo. Sama vieš, veď som ti telefonoval ako o dušu. Posteľ sem-tam, no tie ostatné zážitky, neskutočné. Splavovanie Váhu, byciklovanie po cyklotrasách, návštevy divadla, opier, múzeí. Všetko som pri nej mal, konečne som bol spokojným človekom. A teraz, keď mi dala ultimátum, som ju v tom nechal samu. Som proste zbabelec. Bože, veď mám ženu a dve deti. Už len pre tie deti musím zostať vzorom a nie sa rozvádzať pri každej príležitosti. Bola odo mňa o dvadsať rokov mladšia, v tom to bolo. Tieto mladé žaby si myslia, že im patrí celý svet. A teraz som prázdny. Niečo sa so mnou stalo, tu vnútri. Už to tam nefunguje ako má, arytmia, určite na mňa sadla arytmia. Ja, čo som prežil iné veci."
Rozhodil rukami a kyslo sa usmial.

"Pamätáš, keď som bol u tej rozmaznanej ženskej? Čo ma zviedla ako malého chlapca? Vraj muž odišiel na služobnú cestu. A keď sme si užívali, niekto začal búchať na dvere. Niekto s hlasom jej muža. Vraj záveje, tak sa vrátil. Ale predstav si, nikdy som nerozmýšľal nad tým, kde sa v prípade núdze schovať. Pritom ma poznáš, aj to koľko bytov a domov som už poznal ja. Ako svoju dlaň. A tu som celý večer pozeral po mieste, kde sa v prípade núdze stanem neviditeľným. Vyhliadol som si pohovku pred televízorom, za ňou bol priestor presne pre moje telo, aj dĺžka sa zdala taká akurát. Tak som zaliezol za ňu narýchlo zvinutý do deky. Nohy mi vytŕčali a miesta bolo toľko, že som musel byť opretý lakťom. A on? Normálne si sadol na pohovku a do pol druhej v noci pozeral všetky programy dookola. Dokonca jesť si tam rozkázal doniesť. To bola moja nočná dráma. Každú chvíľu sa postavil a ohrieval si ruky na radiátore akoby bolo mínus desať a tam moje nohy, neprajem to nikomu. A keď si grgol, či začal vydávať iné zvuky, bol som blažený. Jasný signál, že ani netušil, že má spoločníka kúsok od seba. Čo som ja už všetko zažil. No poviem ti, mne tak stŕplo telo a také kŕče ma ťahali, že som ani nedúfal, že sa ešte niekedy pohnem. Keď si konečne odskočil na toaletu, mala si vidieť ten šprint. Za pár sekúnd som bol na chodbe, jeho žena mi podala kôpku šatstva a keďže bývali na štvrtom poschodí, zakiaľ som sa ocitol medzi vchodovými dverami, držal som v rukách už iba kabát a topánky. Tak som si to hodil na seba a v aute som sa najprv zamkol, až potom naštartoval. Ešte dobré dva týždne som zle spával.
Predstav si, že po pár mesiacoch mi zavolala, že je odo mňa tehotná. Neveril som jej, ale na doťahovačky som nemal chuť ani nervy. Tak som jej dal prachy na potrat a zmenil si telefónne číslo. Meno a adresu nepoznala. Poznáš moju opatrnosť."

Odišiel v hlbokej noci. Potom, ako zaspal pri vlastnej spovedi a najvlastnejšom egoizme, zavolala som taxík, nešetrne ho prebudila a pomohla mu na zadné sedadlo, kde sa mohol skrútiť do embryonálnej polohy a na chvíľu zabudnúť, že už je na svete. Ja som v tú noc prvý krát nakreslila portrét. Dala som mu názov Ľudská atrapa. A spoznala som v ňom z každého kúsok.

Nad ránom som si pozrela obsah usb kľúča a ľahla si. Od mala ma prenasledovali samodeštruktívne sklony. A mučenie od pokrvných, psychické. Zaspávala som s vyhrážkou na perách, že hneď ako sa zobudím, navštívim svoju sestru a skončím to. Jej život aj tak vyzeral ako splesnivený polotovar. Jedno pridusenie to uhrá, má totiž astmu.
Dokonca ľudia, ktorých som považovala za svojich priateľov sa začali pred mojimi zmyslami rozpadávať do zmutovaných génov, hybridných foriem. Áno, hneď ako si vybavím účty so sestrou, navštívim psychiatra. Musím si dať šancu.
Stojím pred dverami a vytrvalo zvoním. Aj zázraky sa dejú, aj ja sa dobíjam a hľadám ľudskú spoločnosť.Teda to, čo z nej zostalo. Určite má za sebou amfetamínovú noc, všetkému čo do seba pchá vravím amfetamín, silnejšie drogy sa ozývajú v mojej hlave ako hororové postavy. Nie som čistá, ani nekážem o morálke. Ale niektoré veci nechcem vedieť, lebo ma zabíjajú pomaly, s úškľabkom nemohúcej.
Vo dverách strapaté vlasy, zlepené oči a v kútikoch úst zaschnuté sliny. Paráda.
„Mia, prišla som sa s tebou rozlúčiť.“
„Tvoja vec, keď niekde odchádzaš. Nemusela si sa obťažovať až sem.“
„Zle si ma pochopila, ty odchádzaš. Ale na jednu kávu sa ešte nechám pozvať.“
„O čom to hovoríš, prosím ťa. Čo ťa zase žerie? Veľká sestra prišla ukázať svoju dôležitosť?“
„Tak pozveš ma ďalej alebo tu budeme stáť do tvojej smrti?“
„Ty si sa fakt zbláznila. A nezvyšuj tón, mám dosť svojích problémov so susedmi.“
Predrala som sa dovnútra a postavila vodu na kávu, inak by som sa jej nedočkala. Práve káva zahalí nasledujúce minúty do znesiteľnej atmosféry. Položila som pred ňu pol litrový hrnček čiernej tekutiny, mne stačila klasická šálka.
„Vieš, v čom je najväčší rozdiel? Že naša podoba je pre teba výhrou a pre mňa zatratením. To, že sa v pochybných kruhoch predstavuješ mojím menom, že nosíš šaty podľa môjho šatníka, že dokonca používaš mimiku, aj zaužívané výrazy mňa samotnej, čert to ber, ale že si zneužila moju adresu, to ti neodpustím. Už bolo všetkého dosť. Aj policajtov v mojom dome. Tvoji poslední dvaja chlapci, pardon, chlapčekovia, to už nerozdýchali. Tvoj intímny život ma nezujíma, ale že si dopustila, aby sa predávkovali, ma zaujíma až príliš. Mali čerstvých osemnásť. Čo si si myslela? Že fičia na tom svinstve už desať rokov ako ty? Že vedia kedy majú dosť, keď si to nechala pred ich očami ako obloženú misu? Vieš čo si?“

Ignorovala ma, úplne a bez akéhokoľvek pohnutia svedomia si začala pískať akýsi hit a pilníkovať nechty. Tak toto nie. Vyskočila som natoľko mrštne, že si uvedomila môj tlak až na zemi, z kuchynskej stoličky som strhla podušku a jej tvár zmizla pod modro-žltým vzorom. Bola to najdlhšia pol minúta z môjho života. Vnútri som skrývala bezcitnú bytosť, žiadna ľútosť u mňa nemala pochopenie. Ale nechcela som sa stať prenasledovanou na celý život. Aj keby mi tento čin prešiel, vražda mojej sestry bola nutnosťou iba v mojich očiach, ostatní by jej dopriali pár rokov za mrežami. Možno sa tam spamätá a možno zdivie ešte viac. A tak sa celých tridsať sekúnd odvíjalo v dvoch slovách. Áno, nie, áno, nie, dookola áno, nie. Vysilená rozhodovaním som vstala z ležiacej a pozrela sa do bordovej tváre. Do vystrašených zreníc. Potom som si vypočula záchvat kašľa a odišla bez pozdravu.

Doma som vytiahla nôž z vnútorného vrecka a postavila sa pred zrkadlo. Dlho, predlho som si skúmala tvár, každý jeden milimeter. Potom som nôž priložila k perám a namiesto kontúrovej ceruzky som použila vlastnú krv. Bola sýta, s nádychom diabla. Tri dni som nemohla vyjsť z domu. A to som mala prázdu chladničku. Pôst je dobrý. Pery sa hojili pomaly, chrasty držali na opuchnutých ústach a bilo v nich ako v hrudi. Zápal nie je dobrý. Jazva zostala tam, aj tam.
Zazvonil mi mobil, druhé ucho patrilo mužovi, ktorý bol mojím duálnym ja. Mohli sme sa dorozumievať aj telepaticky. Ale predsa len nežný tón dokázal uchlácholiť rozorvanú dušu podstatne účinnejšie.

„Dovolal som sa správne? Je tam Lea z krajiny Čiernych tulipánov?“ Milovala som jeho humor.
„Cítim až sem, o pár tisíc kilometrov ďalej, že sa niečo deje. Povedz mi o tom, prosím.“
„Potrebujem navštíviť psychiatra, ale práve sa hojím. Takže žiadne obavy, cieľ mám na dosah.“
Vždy sme sa bavili rečou bláznov. A to bolo na tom najkrajšie. Hocijaká myšlienka mohla ísť von bez modifikovaných úprav. Chápali sme sa až do absolútna. Samozrejme som ho nikdy nezaťažovala detailami. Tie uvidí, keď príde osobne. A potom sa ma spýta:
„Stále sa priatelíš s čepeľou? Ja ti nestačím?“

Sedím v čakárni. Na dverách ordinačné hodiny a pri nich titul MUDr. Som na rade. Neviem, čo z tohto vzíde. Ale raz za čas treba skúsiť aj niečo normálne, napríklad psychiatra mladšieho odo mňa.
„Buď zabijem seba alebo svojich blízkych. Pravdepodobne mám nejakú diagnózu, bola by som rada, kedy sme ju dali na papier a napísali ste mi nejaké lieky.“
„Hm, ale diagnóza, ak nejaká naozaj je, tak sa nachádza v hlave, nie na papieri. Tam je len pár slov pre poisťovňu. Urobíme test.“

Pozerám na riadky pre moje skutočné vnímanie. Mám priradiť blízkych a pokrvných k nadriadeným a vzorom, k rovnocenným, k intímnym partnerom, k podriadeným. Krásna koláž. Vyfarbila som sa. Uviedla som svoj chaos do pohybu. Všetko naopak. Žiadny vzor, najbližší hlboko podo mnou, v intímnej zóne rôzne pohlavia a rovnocenní moji nepriatelia. Tých treba mať pri sebe najbližšie.

Odchádzala som s receptom na antidepresíva. Utíšiť v sebe beštiu bolo prvoradé. K tomu každý týždeň jedna hodinka s mojím novým priateľom bez plášťa. Nabudúce prinesiem nejaké cédečko, mal tam neznesiteľné ticho. A v takom mi napadajú len neznesiteľné výroky. Ako aj ten, ktorý som mu odcitovala. Že normálny človek sa určite nerozhodne študovať psychiatriu.