.
a.

prestala som sa báť smrti
v ten deň

keď si ma odblúdenú rozoral
dychtiacim navrch
ako záhradu kde sa skončil dážď
stromy tak trochu pripité
usilujú nahliadnuť
sami sebe pod kôru
ako im redne miazga
až do koreňov

mala by som byť rada že sedím v suchu


a.b.

prišlo to samé
ako výkrik

zobúdzam sa nesvoja
v novej pravde
úporne nadobudnutej
presakovaním z tvojej krajiny
upchatá modlitbami
starými staršími i tými
z dnešného rána
blúznivo pozorujem ako veľmi chcem prísť na to
kedy nastane záverečné
tklivenie
a ničnetušiaci zapadneme

do zovretia


a.b.c.

nebudem poplakávať
mám predsa slová

to je tá chuť imaginárnych písmen
na jazyku
aj v hlave
sa tak hlasno smejem vlastným túžbam
až nikoho nepočujem
ani Najdôležitejšieho
a už vôbec nie seba
neviem čo s tým
tŕpnem
aby som z toho celkom neohlúpla

z nevypovedaného


a.b.c.d.

no tak sa pretvaruj
cha!

za nič na svete nepriznaj
v akom si bezúročnom období
strhni si tvár
do tvaru neznelej bábiky
alebo radšej otáznika
tri bodky a potom
skús všetko vnímať ako slabosť
niekoho iného
vezmi sa
na vedomie ako vtedy
prvý druhý i tretí raz
nahmatáš zaostrené kontúry
možno svoje a predsa

cudzie


a.b.c.d.e.

vnútri tejto básne
si stvorím svet

presne na mieru môjmu (c)hladu
vymknutá z rúk chronológií
na pomedzí prahnutia
dokončím kaligrafiu tvojej dlane
naše krídla položím oproti sebe a tiché
TO príde
samé od seba

báť sa smrti bude zbytočné


.