Neprihováram sa,
zmätok vytváram svojsky,
otrieskaním notebooku
o betón, ilúziu, tápanie,
zámenou nehodného
za nevhodné, odpľutím do sucha,
čakám na opovrhnutie,
aby som mohla vymeniť
ruku za nohu a vzdialiť sa
ako mrzák,
pozri na mňa a nechaj ma psom.

Nie, nechápeš,
tak pozri sem do štrbiny,
ktorou som vliezla medzi nechcených,
ale potrat nemal kto vykonať,
už nevrav v množnom čísle,
neodhaľuj mladosť,
áno, vlasy poletujú sviežo,
no vyrastá z nich iba vzduch,
žiadna os, čo pretne čas,
aby vytiekol z nezdravej krvi.

Neobzriem sa, darmo dúfaš,
verná nožom bodám do zemegule
a kážem jej vyfučať,
pohoršila sa, ako aj ty za priznanie,
že ľudí nenávidím.
Už viem, čo mi na tebe vadilo,
misionárska poloha.