Upnutá, úzkostlivá, plná obáv,
nepoznám,
aspoň niečo z tej škály výmoľov.
Samostatní trčia doma,
ostatní sa rozutekali
a dôvod v ozvene,
čo trhá bubienky.

Vyvíjam sa po svojom,
už mi nezabiehajú sliny
z nízkych a nižších,
som pod nimi.
Ešte jeden raz v tomto raze
a číslovky budú šepkať
do mikrofónu,
on vo fialovom po členky,
ja vo fialovom celá
nenávidím mraziace boxy.

Nesmúť,
až teraz ti bude dobre,
nájdeš si podľa mier,
lebo duša sa splošťuje a rozťahuje
bez oka,
vyrovnali sme sa,
ja do vodorovna, ty do zvisla,
sme pravý uhol,
môže byť niečo ľudskejšie?

*************************************

Vyšla mi karta,
anjelská.
Dnes cestujem prvou triedou
priamo do poslednej,
v ruke zvieram vysvedčenie
a viem, že otec sa nebude tešiť.
Pozná ma veky,
ako aj to, že nepodliezam stôl,
aby sa mohlo prestrieť k večeri
pre všetkých.

Zosiela na mňa budúci život,
muž s hašterivou ženskou
pre trpezlivosť
alebo kláštor, nech
zase nezadymím železom.
Dobrý otec to je,
len ja nedobré dieťa.
Ešte skloniť hlavu ma nenaučil,
vraj to musím od seba,
nie od príkazu,
nie od strachu, ktorý je ukážkou
ako zapadnúť prachom
z prudkej zákruty.

Žily žilnatejú a príboj sa dožaduje,
do leta nová žena alebo žiadna,
je v tom rozdiel?
Už neporovnávam,
prenášať pozornosť
plodí pohrešovaných.