Ešte nikdy som nestretla ženu s takými mŕtvymi očami. Až po dnešný deň. Neviem na aký pohon sa vliekla po ceste života, ale nosiť so sebou dvoch umrlcov, na zvedavé otázky by som odpovedala fialovým jazykom.
Išla som jej v pätách, naivne dúfajúc, že tajomstvo vypadne z pleteného svetra. Veď čo iné mohla skrývať v dvoch ozrutných vreckách? A nič nie je len tak. No nie? V jej blízkosti som pocítila chlad, stupňujúci, zlovestný. Mrazenie myšlienkou, že o pár chvíľ tu už nemusím byť. Myslím tu, v tomto obnosenom, vyťahanom tele. Ale v spoľahlivom, ani raz ma nezradilo. Večný rebel a zákerný lotor sa skrýval pod vlasmi. Nemal v sebe pokoja a keď sa rozbehol, raz doprava, raz doľava, všetko sa prevrátilo s ním.
Katastrofa. Toľko hluku z rozbitých šálok, buchnutí z roztvorených kníh, vŕzgania posteľných pružín, zvíreného prachu z amoku. Bol to egocentrický maniak.
Žena zahla za ošarpaný činžiak a pokračovala svojím priotráveným tempom ďalej. Mala som chuť ukončiť jej bolesť. Ako aj tú moju iracionalitu.
Nech mi vravia ústa čokoľvek, mám svoj názor. Pre mňa vyhovujúci, sem-tam s odtrhnutými teóriami, no príde on, povie tú najnezmyselnejšiu vetu a ja si ju naťukám do zajtrajškov.
Možno keby mi na mihalnice naniesol špirálu pravdivého obrazu, zbalila by som sa ešte v tú minútu. No, ak ma zmaľuje do gejšu, pretapetuje mi pozadie a osadí ma do pokrivených zárubní, tak zostanem stáť na mieste a presúvam sa len v smere dotiahnutých pántov. Nechápem tomuto bludnému kruhu. Všetci u mňa prechádzajú po rohožke logiky, ale on? Doslova sa ocitne vo mne a ani si nevyzuje topánky.
Keď ma učil plávať, mala som sa zahrať na mŕtvu rybu, nie špliechať si do očí a trepať telom, pokiaľ ma nepodberie ako riasu a nepostaví za seba. A keď mi uväzoval korčule, díval sa mi do očí ako otec. Vraj som jeho malé dievčatko. Tak som križovala ľad, on križoval moje schopnosti a všetci sme robili ryhy na povrchu. Aby sme raz mohli nazrieť pod ľadovú krásu. A vybrať šľachy, skrátiť ich na misku, no a opatrne vložiť naspäť. Odvtedy neznášam výživu z jeho rúk. Ako môže chutiť neotvorená konzerva?
Vraj keby ma nezobral k sebe domov, dávno by som robila na chodníku odtoky. Takto ich robí on. Na mne. A tie prognózy. Sú nenormálne stupídne. A možno aj nie. To je horšie ako keď si založíte výroky veštkyne do aorty. Aby ich rozpumpovala na červenú. Už týždeň mi duní v hlave výstrel:
Skončíš ako alkoholička, to je viac než isté. Pozerám do zásob liehovín. Ako vždy zero. Nikto u nás nekvapká do pohára oblbovače, tak načo by zaberali miesto? Je pravda, že v našej rodine sa nosila móda tackajúcich šiat, ale čo to znamená? A tak si nalievam bordové farby do slepej dôvery. Veď ako inak by som sa dopracovala k podstrčenému osudu?
Radšej som mohla žiť s bocianom. Mať výhľad z výšky, krúžiť nad ľudským chaosom, cítiť špicatú lásku, obdivovať dlhé, štíhle nohy, tancovať na úsvite, voňať po sušenej tráve. Aký širokospektrálny rozptyl by som mala.

Žena sa pustila smerom k detskému ihrisku. Preliezky boli plné nepoškvrnených rúk. Započúvala sa do bezstarostného žitia. Aspoň na chvíľu sa jej uľavilo, potom sa zdvihol vietor. Očakávala búrku, ktorá prišla. Ibaže zvnútra. Pováľala ju po piesku, vlasy namočila do slín, vyniesla sveter na konáre stromu a ju nechala tvárou nadol.
Rozbehla som sa k nej, zdvihla ju zo zeme a posadila si ju kolená. Bola ako šúpolienka, lienka, a. Oprášila som si nohavice a konečne sa pobrala domov, nech si vypočujem ďalšiu blamáž, ktorá sa zajtra stane skutočnou.