Text měsíce března 2012 v kategorii próza

Ráno, sedem hodín, päťdesiatosem minút. Som precízna na zaznamenávanie času, na úryvky, ktoré sa odohrali na strane totožného s dátumom. V nočnej košeli pobehujem po dome a neviem, či je piatok alebo sobota. Volám sestre, ktorá ma upokojí a pošle naspäť do postele. Som sama v dome. Neviem kam sa podeli ostatní. Ale už si spomínam, večer mi trojhlasne oznámili, že je deň D. To znamená akési súťaženie, varenie gulášu a potom oslava. Podrobnosti mi unikli spolu s rozlúčkou, ktorú som absolvovala už včera. Vraj ráno ma nebudú budiť. Vraj si potrebujem oddýchnuť. Vraveli niečo o liekoch, ktoré nemám zabudnúť užiť, že mi nastavili budík. Takto to bude. Ale telefón je tichý a môj deň tiež. Nikto mi nechce pustiť skladby, ktorými zaháňam roztržitosť. Kde je môj Rossini s Villiamom Tellom? Bože, už ani on ma nechce pohladiť? Smútočný sen to bude, vravím nahlas a zaliezam pod paplón.

„Si nikto, rozumieš? Už dávno neexistuješ. Len sa tváriš ako živá. Pochop, že si zomrela v roku 1995, pri pôrode svojej druhorodenej. Daj im už pokoj. Sú šťastní. Deti majú novú matku, muž novú ženu, čo tam pobehuješ a tváriš sa akoby ťa poslali na druhý svet oni?

„Drž tie prekliate ústa, som doma. Ty ma nebudeš vyháňať. Viem, že odišli všetci štyria a ja si tu netrhám vlasy. Iba mám chuť im pripraviť večeru, zažať sviečky v svietniku, do vane napustiť horúcu vodu a pridať tam lupene z ruže, ktorú som dostala ako bolestné pri odchode z nemocnice. Keď ma prepadol strach a ja som na neho zobrala nôž. Nevedela som, naozaj som nevedela, že to bol môj muž. Ospravedlnila som sa mu. A on ma miloval ďalej. Vlastne tú ružu som kúpila ja. Vtedy, keď som ho priviezla domov, zašitého a sklamaného. Prvý raz mi ho bolo ľúto. Potom ešte veľa krát, no tak to už chodí.“

„Vraj: nevedela som. Komu chceš nahovoriť svoje fantazmagórie? Vedela si veľmi dobre, dokonca si sa vyžívala. Dobre, že si ťa smrť zobrala, inak by zobrala iného z tvojho rodu. Cez tvoju ruku. Vieš čo? Idem si ja do iného kúta. Tvoj je prehnitý, taký aký bol za života. A už sa spamätaj. Tvoja duša blúdi, nechápe, že telo nemá pri sebe. Že sa rozpadlo v zemi. Aspoň červíci sa mali pri tebe dobre. Tak zbohom. Ale toho asi nepoznáš. Ja idem v pokoji a ty sa ďalej tráp. Len úbohí pokračujú vo svojej pozemskej púti aj po smrti. Tak šťastnú cestu.“

Krik, rev, plač, nadávky, ticho, ticho, ticho.

„Si ešte tu?“

„A kde by som mal byť?“

„Neviem, viem iba, že ma chceš poslať medzi mŕtvych. Ale ja som sa ešte nerozlúčila. Ešte stále sem patrím. Je tu moje kreslo, moje knihy, moja rodina. Ty tomu nerozumieš. Na to si príliš chladnokrvný, akoby si srdce videl iba v encyklopédii. Odíď. Odíď prvý. Ja pôjdem za tebou.“

„Poznám duše, ich žalostné náreky, sľuby, ich smiešne dôvody, pre ktoré sa držia hláv ostatných. Pritom im spôsobujú iba migrény. Choroby na tele, aj tam vo vnútri, kde sa nachádzajú anjelské partitúry. Už ťa nebudem kryť, musím ťa nahlásiť medzi nezvestných duchov. Prepáč, robím ti iba službu, aby si mohla napredovať.“

„Spriahol si sa so satanom, keď mi chceš odoprieť vidieť ako rastú moje deti! Si úbohá kreatúra! Vravíš si prievozník-vykupiteľ, no si iba vydierač. Lacný zväzok údov, ktoré vidím, len keď som mŕtva. Darmožrút pokoja.“

„Choď v pokoji duša zblúdilá. Som tvojím lampášom. Sprievod nepotrebuješ, mala si ho pred sedemnástimi rokmi. A potom, keď budeš prebývať vo svojom skutočnom dome, pochopíš, čo je to charita a čo zbieranie úmyslov pre odpustky. Už zajtra ťa nechám prebudiť.“

„Mami povedz, chcela si ma? Aj si si hladkala bruško, v ktorom som spala? Prečo si už na nič nepamätám?“
„Pravdaže som ťa chcela. Teraz sa choď pekne hrať. Si dobré dievčatko.“
„Mami? Ja nechcem tú aktovku, ktorú si mi kúpila, sú na nej bábiky. Ja nie som malé decko. Zajtra si zoberiem tvoju tašku, tú bordovú, čo nosíš do roboty. A budem mať niekedy aj brata alebo sestru? Čo keď sa ti ešte narodia ďalšie deti a ja si na ne nezvyknem? Vlastne mi je to jedno, budú tvoje, nie moje. Vieš čo? Včera sa nás učiteľka pýtala, že aké máme pocity, keď sa naši rodičia hádajú. Či sa bojíme, či sa zatvoríme do izby, alebo či nám je to jedno. Ja nebudem chodiť do takej triedy, kde všetci naleteli. Chápeš? Všetko triednej povedali, aj o škaredých slovách, o fackách a dokonca Miša sa pritom celá triasla. A Roman očervenel, lebo začal napodobňovať svojho otca. Dokonca nám ukázal modrinu na ramene. To, keď ho otec skopol z postele. Tak povedal: skopol ma. A Ivan je debil. Vieš prečo? Lebo keď jeho rodičia po sebe kričia, chodí na povalu a tam fajčí. Kradne mame cigarety. Mami, ja nechcem žiť medzi ľuďmi. Odnes ma preč. Mne sa tu nepáči.“
„Prosím ťa, netráp ma už. Choď za tatkom a za mamičkou. Choď ich potešiť a povedz im ako bolo v škole. Musím tu upratať, nevidíš koľko prachu je všade?“
„Mamička, idem za vami, maminka upratuje ako vždy. Vraj ten prach sa nedá vyhnať a nedá. A poviem vám jedno tajomstvo. Budem mať súrodenca. Neviem prečo sa maminka nechcela priznať. Išla som na to, ako dnes naša pani učiteľka. Prefíkane. No ja to vidím, už som si aj vyrátala, že za šesť mesiacov budeme mať doma bábätko.“
„Ach vnučka moja, tebe pánbožko toľko rozumu nadelil. Zostaň vždy takáto. Múdra a dobrá.“

kameň, papier, nožnice, nožík

Všetko sa posralo, nie neviňte ma za ten výraz, je primeraný. Všade nenávisť, osočovanie, pomstychtivosť. Začo? Za zakrpatený život? Za sny, ktoré ostatní zabudli snívať? Čo som ich mala snívať za nich? Aj teraz. Čakám ďalšie dieťa. Chcem ho, ale moje telo nie. Ale telo si vždy robí, čo chce. Preto mi je jedno, čo sa s ním deje. V skutočnosti svoje telo už nechcem. Preto prosím, aby mi bolo odňaté. Nech z neho vyjde život. Teda dva. Jeden na Zem a druhý tam, kde prebýva vševidiaci. Nechať si dušu obrásť mäsom. To môže byť nápad iba pre dobrodruhov. Tak sa lúčim, cítim, že moja prosba bude vypočutá.

"Bože, prečo si mi nepovedal, že som ešte mala zostať? Prečo si mi vyšiel v ústrety? Teraz, bez pretrhnutých väzieb, sa neviem vzdialiť, ani priblížiť. Ani pomôcť. A to je to najstrašnejšie. Že nedokážem povedať ani tú najobyčajnejšiu vetu, ktorá by znela: Nevzdávajte sa moji blízki, Boh je s vami."

Vyslobodená v roku 2033.