Spreneverené miesto,
ako keď vietor strhne idylu
o patriacich k sebe,
na zemi pľušť a nárek,
prvotná reakcia a výjav z apokalypsy
sa prekrývajú,
ale koniec sveta v nedohľadne,
neraduj sa,
si len čiastočka,
zrnko, ktoré okúsilo more,
červené, čierne, bezfarebné,
ani tvárnosť nie je o uchopení,
ale o zhluku zmyslov,
vysyp ich na pláž,
kde vrava je súznením
a lehátka obdivovateľkami času,
keď veľká ručička
je celou z dvoch polovíc,
vstaň, stŕpol mi pohľad
na neosvetlené kontúry,
boli to príšery, ktoré sa živili
z naivných dlaní.

Nechcem viac teplo, ktoré je
iba krvou, čo vydá svoje dni
napospas ďalšiemu nenásytnému,
nestrkaj do mňa Život,
som viac aj menej ako ty,
práve teraz sa rozhodujem o pomere,
nepomer zo mňa urobil beštiu,
zabíjam na počkanie
a je mi to jedno,
keď ma drali z kože,
tiež sa nik neprihovoril,
som dieťa svojej bolesti.