Vždy ju ktosi predbehol a našiel ako prvý. Jej meno sa nepokojne vrtelo na platničke, zavesenej na štíhlom krku. Do života vyryté Nina.

Nebude sa tu teraz rozpisovať o povahách, ktoré spoznala a pri ktorých formovala zároveň tú svoju. Boli to malí psychopati, veľkí psychopati. Potom dobráci, ktorých ústretovosť hraničila s naivitou, zakomplexovaní, ktorým robila terapeutku, dočasne impotentní, ktorí sa lepili dokopy z rozbitých vzťahov. Nakoniec zistila, že ich má rozštiepených na atómy a oni o nej nevedia nič. Nepovažovala za potrebné vešať im do uší náušnice z pozlátka. Zo svojej chaotickej minulosti, zo svojich melancholických nálad. Niekedy ani nezistili, že poznajú len jej údaje z rodného listu a krivky tela. Boli zaslepení sebou, svojimi spuchnutými problémami, leskli sa od precitlivenosti na svoje ego. Pohŕdala nimi. Ich silou, ktorej maketu nosili v bicepsoch, v odvážnych rečiach, v spustenom záznamníku, čo všetko majú za sebou a predsa ich to nezlomilo. A pritom boli zlomení ako víno otvorené a zabudnuté v komore na regály. Stačilo šťuchnúť do tvaru a obsah sa vylial bez slova. Slabosť im gélovala vlasy, navrhovala image, bielila zuby. Nechceli byť sebou, iba nepravým bohom z titulnej strany magazínu. Boli urozprávaní, akoby prežili desať životov, mĺkvi akoby nechceli degradovať zvuk, vedeli sa ľutovať až natoľko, že Nine k tomu nestačila širokospektrálna predstavivosť. Ich mentalita predstavovala protipól sily, nech si o tom hovorí, kto čo chce. Ješitnosť, vzťahovačnosť a neomylnosť, ktorými disponovali ju odvádzala od rozkroku. Mala dlhé vlasy, ktoré jej pri milovaní obtáčali ako dojčence. Aj tie hltavo sajú z prsníka výživu a pritom si rukami krátia voľnú chvíľu.
Že pri milovaní? To sa jej iba pošmykli ústa. Bol to len obyčajný sex, biopotreba s bioproduktom, zmeska údov, posilňovňa ich mužnosti, hra bez zábran. Keby sa kŕmila antikoncepciou, nemusela by ani variť. Ale ona im vždy slepo dôverovala, bielu paličku položila do ich zorného poľa a bolo vybavené. Nemusela stláčať gombík na semafore, aby naskočil zelený pandrlák. Nechala im farbu, akú chceli. Nech sa tešia, že sú akceptovaní a slobodní. Žiadne zasahovanie.
Neštudovala zbytočne psychológiu, aby nevedela určiť ich diagnózy. No ak analytik duše nadiktuje recept na vyriešenie handicapu, tak to žiadny odborník nie je. Môže ísť robiť akurát tak stomatológa, keď pozerá do úst a vie ako na to.
A Nina poctivo študovala, ku každej teórii, jedna prax. Veď akoby sa inak mohla zdokonaľovať? Mala svoj diár, ktorému dala názov Denník spolubývajúcej. Sem písala svoje krátke úvahy. Jej forma očisty od mentálneho balastu bezmocne sa tváriacich pacientov.
Ambulancia bola vždy obsadená. Nina sa rozhodla pre psychológiu z dôvodu, ktorý je každému psychológovi blízky. Možno o ňom nehovoria a nekazia si zbytočne reputáciu, ale v každom väzí aspoň zlomok skutočnosti, že sa chcú dostať do svojej podstaty. Človek, ktorý má život ako vystrihnutý z ukážky správnosti, sa nezamýšľa nad ľudskou psychikou. Nezažíva útrapy v takom rozsahu, aby bol nútený zaoberať sa pochodmi pod lebečnou kosťou. Ten, ktorého detstvo ovplýva pokojom, láskou a kreativitou, bez známok násilia, bez stôp psychoteroru, nemá kde získať vzťah k liečeniu ľudských neduhov na duši. Ale už ticho, práve prišiel očakávaný klient.

"Á, dobrý deň, nech sa páči, do kresla, alebo ľahnúť si na pohovku. Vidím na perách náznak úsmevu. Som Nina a vy pán Molda. Môžem vás oslovovať krstným menom?"
Muž vychudnutý ako telo na prelome dvoch vojen, s nepravidelnými rysmi tváre, s vyjaveným pohľadom zvraštil nos a vydýchol cez neho utrpenie celého sveta.
"Mne na tom vôbec nezáleží. Ale kľudne. Čiže Sergej. A tváriť sa, že som v pohode? Ale ako sa to dá? V mojom prípade?" A začal sypať slová ako mlynček rozomleté sucháre.
"Od dospelosti ma priťahovali len vydaté alebo rozvedené. Podmienkou boli deti. Milujem deti, či už malých drobcov, alebo školákov. Rozmýšľal som nad sebou, či nemám niečo spoločné s pedofilmi, ale nikdy by som tým stvoreniam neublížil.
Pri nich zabúdam na seba, pohybujem sa v ich svete, bláznim sa ako ich rovesník. Pre mňa je to úžasný relax. A táto moja posledná? Všetko som jej dal, zabezpečil, kúpil, staral som sa o jej trojročnú dcérku, pomáhal som jej v domácnosti. Tak kde som preboha urobil chybu? Načo sa nasťahovala do môjho života, keď teraz bez rozlúčky zmizla a mňa nechala za dverami ako špinavé prádlo v pračke, ktorú zabudla zapojiť do elektriny? Darmo spustila program. U mňa to bol len spam, odstrániť ju. A ja to dokážem, urobím to. Za všetko sa platí, darmo odišla len tak, bez vypýtaného účtu. Predstavte si, že dnes sme sa stretli v protismere. Ona na svojom chrobákovi, ja na džípe, normálne som prešiel do jej prúdu a pridal na plyn. V poslednej chvíli som sa stiahol. Ona už bola úplne pri krajnici, v očiach zdesenie, v mojich škodoradosť, ktorá ma pošteklila až na intímnom mieste. To bol len začiatok. Taký strach u nej postupne vyvolám, že začne trpieť fóbiami všetkých druhov. Ženy sú obyčajné mrchy. Podobajú sa na kengury, aj tie si do vačku napchajú všetko, čo sa im ponúkne, darčeky, pozornosť, čas, cit a potom odskáču za druhým. Plnil by som nimi kafilérie. Svine sú to, prerastené od faloše."
"Dobre Sergej. Chápem vaše rozčarovanie, hlavne hnev na ženy. Pochopila som, že aj ostatné vás opustili, inak by ste si nevybudovali taký stupeň nenávisti. Zoberme si to postupne. Vy ste ten, ktorý zrazu začne žiť ich život, robí všetko, len aby boli tí druhí šťastní a spokojní. A kde ste vy? Vy na seba zabúdate nielen pri hrách s ich deťmi, pri milovaní ich ženskosti, ale vy zrazu prestávate tráviť čas sám so sebou. V myšlienkach len ako vyhovieť, potešiť, prekvapiť."
"Áno, presne tak to je. No povedzte, veď by ma mali za to nosiť na rukách a ja za to od nich nič nežiadam, len nech ma milujú."
skočil jej do reči celý rozohnený, myslel si, že našiel spriaznenú dušu.
"A teraz ste sa počuli? Vnímali ste obsah svojich slov? Nič od nich nechcem, len nech ma milujú. Oni vám môžu dať svoj čas, svoje slová, náklonnosť, vďaku, ale lásku? Tu ide aj o hormonálny proces, o fenyletylamínovú vojnu, o chemickú reakciu. Viete, že láska a pokora sa nedajú vynútiť, iba ich paródia a tá neslúži k ničomu. Jedine k urýchlenému rozchodu."
Pán Molda sa zháčil a pomrvil sa v kresle, zostal zo seba nepríjemne prekvapený.
"No a keďže chcete zažiť plnohodnotný vzťah, musíte mať v ňom aj svoje miesto, nielen zaskakovať za iných, vtesnávať sa do ich kože, človek si váži prototyp, nie napodobneninu. A ak ublížite vašej bývalej partnerke a zamotáte sa do zákonov, ako chcete mať čas a priestor na vytvorenie čohosi nového? Krásneho a jedinečného?"
Nina vstala, otvorila okno, z kávovaru naliala čierny mok do dvoch šálok s orientálnym vzorom, jednu podala stíchnutému mužovi a zo svojej si začala labužnícky sŕkať.
"Život si treba vychutnávať, milujem kávu a pri jej aróme, ktorá sa leje dolu hrdlom sa nenechám nikým a ničím vyrušiť. Myslím vyrušiť z pokoja, z pocitu, že mi je úžasne. Ľudia, čo myslia na pomstu si nevedia užiť ani pár minút pohojdávania sa na lodi, so spustenou kotvou. Oni musia byť neustále pod vplyvom morskej choroby. A viete ako ich to oslabuje? Celý organizmus, ich imunitu, drví im to nervy na kašu, ktorú pri najbližšom výkyve vyvrátia. Načo je to dobré?"
Nina sa pohodlne oprela o kožené kreslo, zaprela sa mu do očí ako pri pretláčaní. Zrazu jej pohľad zmäkol a vľúdnym hlasom sa spýtala: "Povedzte mi o frustrácii, ktorá vás ničí. Skúste opísať vaše emócie.“
Pán Molda sa nadýchol, tak ako to robia všetci martýri a opísal svoje stavy akoby boli na sklíčku pod mikroskopom. Bolo zrejmé, že sa sústavne pozoruje a zaoberá sám sebou.
"Hneď ako zaregistrujem ženu, ktorá o seba dbá, so štíhlou postavou, dlhými vlasmi, s malým dieťaťom pri sebe, som úplne bez seba. Skrátka mi vyráža poistky v racionálnom chovaní. V tom momente si predstavujem, že je mojou ženou, práve sme sa vybrali na nákupy, tú malú (dievčatká majú prednosť) usádzam do vláčika a ona mi kýva z rušňa. Som šťastný, aj naša dcérka a manželka mi práve šepká, že má na mňa chuť. Potom sa mi zjaví v aute, sme tam len my dvaja. Zaparkujem na opustenom mieste, zapálime si davidoffku, smejeme sa, je nám úžasne. Milujem ženské prirodzenie, väčšiu krásu som ešte nevidel. Tak jej sťahujem sukňu, zostáva s otvorenými nohami. Posuniem sedačku, aby som sa zmestil medzi tie krásne stehná.
Učupím sa, pozriem jej do očí nenormálne vzrušený, zapálim ďalšiu cigaretu, vopchám jej ju do úst a poviem: Fajči, chcem, aby si mi vyfukovala dym do tváre. Chcem, aby ti bolo krásne. A ja ochutnávam kvapkajúci ružový melón. Husto vodový, s jedným zrniečkom uprostred. Bóže, už nemôžem pokračovať, som hotový" a ruku si položil na rozkrok. "Ale, tu sú dve alternatívy. Ak sa na mňa žena, o ktorú mám záujem usmeje alebo sa na mňa pozrie ľudsky, tak už som jej. Patrím k jej životu a urobím pre ňu všetko. No ak sa dotyčná zatvári pohŕdavo, arogantne, či dokonca pohodí hlavou v smere: Čo zízaš, ty úchyl, tak to je v háji. V urnovom háji, aby som bol presný. Hneď mi naskočí predstava, ako ju sledujem a snažím sa zniesť z povrchu zemského. Ako sa najprv postarám, že ju vyhodia z roboty. Potom sa jej začnem vyhrážať únosom dieťaťa a nakoniec, buď sa k nej dostanem po dobrom a prijme ma, alebo ju zlikvidujem. Ja si vždy všetko plánujem, viem si dokonale poskladať bežný deň z filmov, ktoré som videl. To je moja pasia, hlavne psychothilery. Ráno sa zobudíme, ja potichu zmiznem do kuchyne, pripravím raňajky a naservírujem ich priamo do postele. Ona na mňa pozerá blažene a ja viem, že ma miluje. Potom si otvoríme šampus, presne ako v tých filmoch, viete z každého si požičiam len časť, ktorá sa mi práve hodí. Oblievame sa bublinkami, utierame sa dlaňami. Potom sa vyberieme do parku, lížeme zmrzlinu, pozorujeme ľudí, naháňame sa ako deti. Naša dcérka je v ten deň u starých rodičov. Kúpime jej bicykel, už sa teším ako bude tlieskať bacuľatými rúčkami.
Potom? Potom sa pohádame. To všetko ona, z ničoho nič ma obviní, že sa pri mne dusí a nič mi nemôže vyčítať, lebo som ako ukážkový príklad z učebnice. Že jej nedávam priestor, vždy som samý úsmev a ochota a ona sa cíti ako keramická socha, nie človek s chybami. Prepne mi, v duchu si predstavujem ako ju zväzujem a za nohy ťahám do akejsi diery v lese. Nech zistí, že sa pri mne mala ako v raji. Nevadí, vyskúša si rolu lesnej zveri. Áno, je to odporná suka, čo si nič nevie vážiť. Ja jej ale ukážem. Bude na kolenách, doslovne.
A viete, čo urobím v skutočnosti? Pôjdem na železničnú stanicu, zaplatím si za skrinku, za plechový trezor. Odomknem ho, vložím do neho svoju retiazku, vkladnú knižku, doklady a fotky. Jej fotky, so srdiečkami od červenej fixky. Potom jej zavolám, poviem o trezore, nadiktujem kód. Nič nevysvetlím, len sa s ňou pekne rozlúčim, vzápätí pošlem smsku, že som práve odkráčal ku koľajniciam, hodiť sa pod vlak. Keď som jej nebol dobrý, nech je šťastná s iným. Skrátka to zahrám tak, že jej prajem všetko dobré, aby mala neskutočné výčitky, aby sa zvíjala ako štrkáč. A ukážem sa až o týždeň, nech šedivie v tom slizkom rozkroku. Všetky ženy sú len hydina, čo nevie znášať vajcia, len bez ladu a skladu kotkodákať. Odporné nosnice nešťastia, prázdnych duší, zatrpknutých existencií. Nebojte sa, ja to zvládnem. Vykynožím ich ako škodnú."
V ten deň sa Nina vážne zamyslela, či ešte niekedy stretne normálneho človeka.