Vyšla som do ulíc. Do počasia, ktoré ohýbalo imunitu a charaktery. Milovala som zavýjanie vetra, narodila som sa v jeho divokej nálade. Ľudia sa pomaly vytrácali, obloha tmavla, stromy besneli a ja som kráčala odhodlane na miesto stretnutia. Mal opustené držanie tela, akoby v ňom nikto nebýval. Ja mŕtve oči. Hodili sme sa k sebe.
Namiestu pozdravu mi vopchal niečo do dlane. Bol to akýsi zvláštny šperk, kamienky a bronzové piliny zaliate do priehľadného kruhu. Zadíval sa smutne na mňa a povedal:
„To je orgonit. Na vitalitu. Možno mi už zajtra povieš, že ti je lepšie. Nechcem, aby si vyzerala akoby si si ešte naposledy odskočila z hospicu. To už radšej naozaj nejaký hospic vlastniť. A nechať tam zmysel života. Inak, chýbala si mi.“
„Na ten hospic sa vykašli. Už mám bližšie k pacientke ako k liečiteľke duší. Zaujímavé, takže orgonit, ešte som o ňom nepočula. Aj ja pre teba niečo mám, podaj mi ruku. Tak, už môžeš pozrieť.“
„Lea, to nemyslíš vážne. Vieš veľmi dobre, že som to povedal iba tak. Aby reč nestála. Ešte nikdy si ma nesklamala, ale teraz sa cítim ako hajzel. Veď museli stáť celý balík.“
„Máš zaujímavý spôsob ďakovania. To je na rozlúčku. Tak prečo by som ti neurobila ešte naposledy radosť?“

Pozeral nechápavo, pohľad mu behal zo strieborných hodiniek na mňa, mľandravo kýval hlavou a na minútu onemel. Prerušilo som ticho obyčajnou vetou, stisla mu ruku ako pri gondolovaní a pobrala sa domov. Vo vete sa túlili k sebe skromné slová: „K ničomu to nevedie“. A jedno napoly prehltnuté „Zbohom“.

Po ceste som sa smiala, najprv v duchu, potom nahlas, nikde nikoho a vzduch sa nebojí šialených. Ako som si mohla myslieť, že zved mi uľahčí život? Zňuchali sme sa na ulici ako psi a začali si pomáhať, ja jemu finančne, on mi nosil správy. Pod orgonitom ma tlačil usb kľúč. A na ňom dôkazy. Už teraz sa vrývali do čiary života. Vlastne mi ju skracovali. Mizla pod nimi akoby sa všetky utajované fakty roztápali a vypaľovali mi mäso. Debilný život. Odporný život. Zhnitý život.

V dome oproti:
Pozoroval ju. Stál za oknom, vonku niečo pod nulou, pod nechty sa vkrádal pocit nepohodlia. Čo tam po zime. Keď v pohľade Severný pól, ktorý zmenil srdce na ľadovec. Zvykol si. Ako si zvykla aj ona. Včera ho vyhodila siedmy krát, oslávila večer kúpeľom s bublinkami, fľašou šampanského a premávaním sa po byte, ako ju Pán Boh stvoril. Tieto delikátne kúsky si pri ňom nemohla dovoliť. Vraj samopašná, prepitá a necudná. Ako málo ju poznal. Jej sa stačilo pozrieť na neznámeho a vedela o dotyčnom viac, ako on o nej za pätnásť rokov. No vysvetľovať mu to nemalo žiadny zmysel. Predtým verila, že všetko raz bude inak, krásne a ešte aj s dávkou fluida. No postupne prišla na to, že všetko, čo urobí, je hriešne. Keď sa smiala, zabodli sa do nej oči plné odsúdenia, keď sa ho dotkla na intímnom mieste, toľko opovrhnutia ešte nezažila. Keby sa k tomu aspoň nepridružili slová. Vety, ktoré nosila odvtedy v sebe ako autogram. K čomu sú muži? Pýtala sa postele, ktorú iba ustielala. K čomu sú ženy? Pýtala sa priateľky, ktorú iba počula v telefóne.

Včera sa vykrištalizovalo. Ona krištáľ a on amulet pre väznených. Zhodila si ho z krku a s pár kuframi vysotila pred dvere. Neskutočné, kam to až nechala zájsť. A tie opakovania, ako refrény, ktoré jej pílili zmysly na pahýle. Už nikdy viac. Odteraz neoblomná. Veď jej nič nechýbalo, keď mali spontánne pauzy. A nič sa nepohlo dopredu, keď zase šľapali jedno miesto a to bol krk. Jej krk. A jeho urazená pýcha.
Vedela, že určite trčí za oknom, mrzne a nadáva. Nezastrela náročky. Aby videl, na vlastné oči videl, že sa dá žiť aj bez neho. Osmička už nebude, iba v kalendári ako papier, ktorý pokrčí a vyhodí medzi odpadky. Deň, ktorý bude oslavovať do konca života, že ho nedovolila pošpiniť. Ľahla si do voňavých, čerstvo prevlečených návlečiek a zaspávala pri hudbe z jej dievčenských rokov. Keď ešte stále nosila vieru v pekný život.

Už bola v hladine delta, keď sa displej rozsvietil a na nočnom stolíku rozvibrovalo. Čakala pár minút, kým bol zase pokoj. Vedela, kto volá, nemusela ani načiahnuť ruku a presvedčiť sa. Potom sa ozvalo hlasné búchanie na dvere. Otočila sa na druhú stranu a snívala ďalej. O deťoch, ktoré raz chcela mať, o plátne, ktoré chcela zaplniť olejovými farbami len tak, bez predlohy. Bezmyšliekovité maľovanie, bola veľmi zvedavá, čo z nej vytryskne, či to bude minulosť alebo budúcnosť, lebo prítomnosť práve bola.
Búchanie na dvere neprestávalo, práve naopak, pridružilo sa k nemu trieskanie na okno. To nemôže byť on. Musia byť minimálne dvaja. Zľakla sa. Veľmi dobre poznala jeho labilnú psychiku. V pamäti sa jej vybavili monológy o tom, že odchod zo sveta bude najlepším riešením. Šmátrala v skrini a narýchlo sa obliekala. Zažať sa neodvážila. Trasľavým hlasom sa pred dverami spýtala:
„Kto je?“
„Pani Vavžínska? Otvorte. Polícia.“
„On to urobil, Ježiši Kriste, on to naozaj urobil.“ Zatočila sa jej hlava. Ustráchane pootvorila dvere.“
„V mene zákona vás zatýkame. Ste obvinená z vraždy vášho partnera Mateja Kočišského.“

Zase ja:
Chvalabohu, že policajti aspoň raz zaparkovali inde ako pred mojím domom. Nezaujímam sa o susedov, no niekedy počujem z toho baráku hysterický krik. Viem, že v ňom žije bezdetný pár, ona podobná módnej figuríne a on, ktorý od úchyla nemá ďaleko. Aj keď je to len hypotéza, niečo mi vraví, že je tomu tak. Zase hysterický krik, dve hodiny po polnoci a ja ako zvyčajne stále nespím. Máš šťastie ženská. Vytrhnutá zo spánku by som už nezaspala. Pristupujem bližšie k oknu. Vidím ako ju strkajú do auta, ruky v putách a rev ako o dušu. Šibnutá.

Celý večer som presedela v kaviarni. Sama. To je môj poznávací znak. Na stolíku krabička marlboriek, fľaša vodky absolut a notebook. Wifi ako grátis. Milujem tu raz za čas pobudnúť, nechať pár hodín medzi džezovou hudbou a pomarančovo-vanilkovými tapetami. Málokde sa cítim dobre. Keď také miesto objavím, zostávam mu verná. Prezrela som si obsah USBéčka a potom do seba už iba liala vodku. Viem, že je to stupídne, že to nie je riešenie, no aj ja mám právo správať sa podľa nálady. A tá bolo krutá a volajúca po pomste. Potrebovala som sa utíšiť. Radšej ako vstať, odkráčať ku dverám, v ktorých bývala a zabiť ju. Iné si totiž nezaslúžila.
Bola to ťažká noc, v štipľavých a hustých výparoch som sa prehadzovala a donekonečna si obzerala susedu so želiezkami, ktorá mala moju tvár. Takže nakoniec som predsa len ten nôž použila? Bože, ako to vlastne bolo? Ráno ma vyslobodilo. Vydýchla som si a skontrolovala bodnú zbraň. Bez príbehu odpočívala vo vnútornom vrecku bundy. Zaliala som si kávu a vyšla na verandu v hrubom župane. Na apríl bolo príliš chladno a príliš boľavo. Už o hodinu mal prísť klient. Mala som ich len pár. Dôverovali sme si precízne a vytrvalo, inak to nešlo. Tlmočila som totiž ich rokovania s obchodnými partnermi. Išlo o zákazky, ktoré neboli legálne. Výroba a predaj liehu a cigariet. Nemala som z toho výčitky svedomia. Skrátka daňové úniky. Vždy mi nechali niečo na ochutnávku a každý máme svoje slabé miesta v morálke.

Návštevu som čakala na vysokých podpätkoch, v elegantných čierno-bielych šatách, s vôňou pižma a cédrového dreva. Nočné mory som prekryla diplomatickým mejkapom a na stôl naservírovala malé občerstvenie.