Do postele som spadla ako úlomok z nepružného materiálu. Čo vlastne od života chcem? O čo mi ide? A o čo ide ostatným? Aj do nich dobiedzajú otázky typu: Kto si? A kým si bol predtým, ako si sa narodil? Prečo reaguješ tak ako reaguješ? Nevidíš, že sa to vymyká z normálu príliš okato? Čo chceš dokázať? A komu to chceš dokázať? Si. To stačí? Nestačí. Mne nie. V predstavách obrazy. Útes a pád, ale útes je ďaleko. Mne sa páčia útesy len v Belgicku. Zbraň. Nôž mám na hranie, nebudem ho predsa zneužívať na prácu. Bože, nechcem ísť týmto smerom. Ukáž mi iný. Ja a on, more, potomok. Pekné, čo pekné, vkusné a úchvatné. Ešte si nechať voperovať rodinný typ. Alebo sa dať zaočkovať látkou proti úteku.

Zase zvoní. Policajti, kto iní. Či som nevidela v predminulú noc niečo podozrivé. Áno, vravím, veľmi podozrivo som sa so sebou hádala. Mysleli si, že som opitá, že prídu zajtra. Prestala som sa tváriť ako ústav pre slabomyseľných a pozvala ich ďalej s poznámkou, že humor je mojou prioritou. Že psychológia osobnosti by mala byť pre nich známy pojem. Nakoniec sme sa tak zarozprávali, že aj kávu vypili, aj po jednom poháriku škótskej. Áno, videla som susedu od naproti, ale len o druhej v noci, keď ju v putách strkali do auta. Sú to divní ľudia, no nič konkrétne o nich neviem. Zdravíme sa, nič viac. Jej muža som nevidela od minulého týždňa. Nemám zvyk pozerať z okna a špehovať okolie. Ľudia sú mi všeobecne ľahostajní. Ale viem pre ich manželky zohnať krásne šperky, magnetické. Vyrovnajú energetickú hladinu, ukončia bolesti, aj nechuť starať sa o domácnosť. Je to skrátka výhodný obchod.

Zaspávam. Každú noc sa snažím zaspať. Je to normálne? Premrhať život polohou mŕtvoly? Povestný čas, pol druhej v noci. Konečne aj spánok má plné zuby rebelov a berie si ich so sebou ako trofej. Medzi nimi sa strácam, pred sebou sa strácam, pred inými sa strácam. Zostáva zo mňa iba minulý život. Chladnokrvný vrah. Pozerám na profil ďalšej obete a márne hľadám svoju fotografiu. Tak ľahko sa nedostáva zo zapredania zlým silám. Som nehodnou na pokračovanie. Ktosi mi podkladá pach krvi. Vstávam z postele, navliekam sa do joggingovej súpravy a utekám. Kilometer, dva, tri, dychčanie, štyri, adrenalín ustupuje, päť. Je čas vrátiť sa. Nestretla som nikoho, kto by mi stál za hriech. Za hriech bodnou zbraňou.
Ráno si ma našlo aj s mojimi nedospatými vzťahmi. Nikde nikoho, len zvuk chladničky a zavýjanie susedových psov v ušných bubienkoch. O dve hodiny mám stretnutie. Podsvetie si ma podsvietilo. Ale o tom sa nerozpráva. Vlastne rozpráva. No iba ľuďom, ktorí dokážu zaúradovať bez zdvihnutého zadku a tak zachrániť ten môj.

Pokračovanie hysterky z domu, ktorý je podozrivý aj cez deň:
„Nič som neurobila. Rozumiete mi? Nič. Iba som toho dementa vyhodila z domu. Vlastne on je mŕtvy. Ako to o ňom rozprávam? Ale aj tak, je to môj dom a nie sme manželia, teda neboli sme. O čo tu ide? Hľadajte podľa odtlačkov, moje ste už zobrali, musíte teda vedieť, že ja nie som žiadny páchateľ. Vyzerám ako vrah? Ako hlupaňa, čo chce stráviť zvyšok života za mrežami? Mám svojich priateľov, svoj štandard, peniaze na účte. Nič mi nechýba. Načo by som to robila? Som slobodná, rozumiete? Vaše správanie opíšem prvému novinárovi. Nech vedia, čo za kreatúry ste tu. Ochrancovia zákona? Ktorého prosím vás? Už aj ma pustite.“

Nič na ňu nemali, taká je pravda. Polievala som trávnik a ona mi kývala ako najlepšia priateľka. Odkývala som bez emócií. O pár sekúnd už stála pred mojou bránkou a vytrvalo kričala: „Haló, susedka, môžem na chvíľu?“
Otvorila som, ruky prekrížila na hrudi na znak neprístupnosti, aj keď psychológovia tomu vravia obranný postoj a čakala bez zvedavosti. Účel jej návštevy mi bol jasný z prehnanej gestikulácie.
„Som v totálnej šlamastike. Musíte mi pomôcť. Možno vás už boli vypočúvať a vy ste nechceli mať s tými idiotmi nič spoločné. Poviem vám, nikdy by som si nepomyslela, že som taká precitlivená. Ale teraz nespím, nejem, som podráždená a mám strach. Naozajstný strach. Ja som ho asi nemala vyhodiť. Viete? Môjho Frederika. Veď ma miloval. Určite to so mnou nemyslel zle. Myslím, keď sme sa hádali a on mi vyhadzoval na oči moju nemožnú povahu. Ja neviem, cítila som sa taká silná keď som ho náročky provokovala. Viete, ja som zahliadla za oknom jeho tieň, vedela som, že ma bude pozorovať. Tak som si to užívala. Robila som všetko, čo mu vadilo. Rozumiete mi? Chcela som mu ukázať, že pre mňa nič neznamenal. No teraz je mŕtvy. Celé doobeda som preplakala, teraz mám v sebe lexaurin a snažím sa uvažovať logicky. Prosím vás, ak ste niečo videli, povedzte mi o tom. Ja toho sviniara nájdem. Nájdem ho a vlastoručne mu vykrútim krk.“
„Úprimnú sústrasť. Nemôžem vám pomôcť, pretože ja som už od desiatej spala. A ja keď spím, tak spím. Prepáčte, naozaj vám neviem pomôcť. Verím, že sa to čoskoro vyrieši a vrah pôjde tam, kam patrí.“
Tak prenikavo sa mi zapozerala do očí, že na chvíľu som stratila duševnú rovnováhu. Mala som chuť povedať, že som to bola ja, len nech sa upokojí a odkráča domov so zadosťučinením, že ona v tej vražde nehrá žiadnu rolu. Zločineckú rolu.

Načo sú ľudia? Svoje klony majú v dobiedzavom hmyze. Z času urobili biznis, z priestoru plochu na prenájom, zo smiechu zlovestný úškrn, z pohľadu terč. Preč s nimi, aj s týmto svetom. Preč so mnou, aj s inými delikventmi. Preč s uniformami, ktoré sa podriadili zákonu a zákon prepadol do podzemia už pri návrhu. Úmysel. Odkiaľ prichádza? Pre koho prichádza? Pre ctihodných občanov? Milujem vtipy. Choďte si po svojom. Všetci. Možno sa stretneme. Priekopa je vľúdna k zatrateným. Prichádza ku mne agresivita, sme sestry. Ibaže ja sa k nej priznávam málokedy. No vtedy si zopakujeme celú genézu.

Sníva sa mi. Celý život to isté. To by už nebavilo ani androida. Vidím muža okolo tridsiatky, má nepreniknuteľný výraz. Disciplína je jeho druhé ja. Má čierne tričko, tmavé športové nohavice, vyrysovanú postavu. Je to typ, ktorému záleží na vizáži. Parfum používa len súkromne, inak by ho prezradil. V saku prehodenom cez ruku ukrýva zbraň, druhú v ruke pod sakom. Nepozná slovo strach. Strach o zdravie, o rodinu, o život. Je si istý, možno až príliš. Je profesionálom vo svojom obore. Tentokrát sa pripravoval len dva týždne. Politika je sviňa. Ale ona rozhoduje, kto je prebytočný. Kto je vykŕmený tak, že by mohol zjesť aj svojich. On iba obyčajný vykonávateľ. Čistič ľudského úpadku. Má príťažlivú chôdzu, páči sa mi jeho zadok, tvrdý a vyformovaný cvičením. Jeho ruky sú rukami bankára. Hladké, v ktorých šuštia neviditeľné bankovky. A zrazu naskočí iný obraz. Zakalené oči, už to nie je on, len monštrum. Tlmiče sa postarali o tichú smrť. Čert to ber. Uchýtať si zo smrti každodennej vlastnými rukami. Je to povolanie. Ale vidím aj iné veci, týranie. Čepeľ prechádza po tele obetí a kreslí rôzne vzory. Keby neexistovala geometria, určite ju vymyslí práve on. Prečo bývajú svine v domoch a nie v chlievoch? Nenávidím sny.