Prebúdzam sa do ďalšieho rána. Človek spí, budí sa, stará sa o svoje živobytie, zabezpečuje vysnívaný štandard, uspokojuje potreby, plní si záväzky, teda pokiaľ mu neamputovali zodpovednosť. Medzitým sa rozčuľuje, usmieva ako stelesnená nevinnosť, rozpráva sa sám so sebou, robí hlúposti, zamotá sa, niekedy aj odmotá, obviní všetkých okrem seba, nadáva svojej priemernosti, hrá na citlivé struny ostatných, na strany, z ktorých dokáže ťažiť. To sú najvýraznejšie znaky homo sapiensa. Medzi nimi sa pár výnimiek stratí. A pár originálov obtlačí do dejepisu, aby sa deti mali čo učiť. To je skrátka Zem a jej budúca hlina.

Policajti. Vraj kedy som videla naposledy svoju sestru, aký bol náš vzťah a čo o nej môžem povedať.
„Včera som u nej bola na kávu. Mali sme normálny vzťah, ako sestry. Sem-tam sme si zatelefonovali, raz za čas sa navštívili, vedeli sme o sebe všetko podstatné. Aj to, že si nevedela nájsť normálneho chlapa, že trpela depresiami, astmou a samotou. Mali sme sa radi a pomáhali si, pár krát som bola venčiť jej psa, ona mi vybavila operáciu, vtedy ešte mala známosť s uznávaným chirurgom“
prehltla som, pozrela na nich s očami malého dievčatka a spýtala sa: „Už môžem vedieť o čo ide?“
„Vaša sestra je mŕtva. Včera v ranných hodinách ju niekto zavraždil.“ Odmlčali sa, evidentne čakajúc na moju reakciu.
Zostala som nemá. A vypadli mi tri slzy. Viete, čo to je? Premôcť sa natoľko, aby aj oči uverili, že smútite?
„Prosím? To nemôže byť pravda! To nie je pravda! Odíďte, okamžite odíďte.“
Viem, ako vyzerá hysterický záchvat. Predviedla som ho. Zostali s poľutovaniahodnými výrazmi.
„Chcem vidieť sestru, chcem byť pri nej, počujete? Okamžite ma k nej zavezte. Rodičia zomreli už dávno, mali sme iba jedna druhú. Ste ako pohrebná služba. Je mi z vás zle“ a rozutekala som sa na toaletu s rukou na ústach.
Malo čo zo mňa ísť, mexiko tuniak, aj tak mi nechutil. Nebolo mi ho vôbec ľúto, ako ani mojej sestry. Už je tam, no a čo? Tak to malo byť. Neviem, načo sa vyšetrujú vraždy, ktoré sú vlastne iba dobročinným skutkom.
Odišli, nechali mi vizitku, ak by som si spomenula na niečo podozrivé. Boli ku mne taktní a súcitní. Nevedeli koho majú pred sebou. Ani, že som sa vrátila hneď, ako som zabuchla vchodové dvere a dokončila začaté. Celý život sú okolo mňa samé mŕtvoly. Patria ku mne. Život bez nich by bol jednotvárny. A usporiadaný. To nie je nič pre mňa. Ja sa dokážem s ľuďmi porozprávať, až keď sú po smrti. Vtedy ku mne chodia, debatujeme, oponujeme si. Má to úžasnú výhodu, nemám chuť na ich odstránenie. Jednoducho sú a to je všetko. Žiadne zasahovanie do života, využívanie, zneužívanie. Bariéra je vec, bez ktorej sa nepohnem ďalej. Zhmotním ju a som spokojná. Sú to obdobia úsmevov a utíšeného vnútra.

Sestra stála pri mojej posteli a zakrývala ma. Presne tak, ako ja kedysi. Poslala mi nový sen. O utopenej labuti, ktorú som našla v kaluži a mala moje oči. Ešte sa neohriala v pekle a už dymila u mňa.

„Odíď“ vykríkla som, načrtla imaginárny kríž a svätenou vodou pofŕkala celý dom. „Že ti nie je hanba, vyrábať nočné mory ešte aj z druhého sveta.“ Zmizla.

Netešila som sa dlho, o chvíľu bola naspäť. Aj so susedom od naproti. Stál pri mne, už sa nekrčil, neprosil, už nemal mokrý fľak medzi nohami. Pozerali sa na mňa smutne, spriesvitnievali, až nakoniec ich nebolo vôbec vidno. Chvalabohu, že sestra nepriniesla celý zástup. Neviem, či by sa pomestil do dvadsiatich metrov štvorcových.

Nôž sa ku mne približoval z nočného stolíka. Nekričala som, nečudovala som sa. Šok som zažila už dávno. Keď som prvý krát vyprevádzala dušu. Bolo to v pätnástich. Z opakovaných činností sa stáva návyk, z návyku zlozvyk. Odtiaľ je už iba jedna cesta, do abstinenčných príznakov, ktoré upokojí zlo, zvyk zostane ako pomôcka na rýchlejší posun udalostí. Oddialila som tento moment. Osprchovala sa, nalíčila, obliekla si saténovú nočnú košieľku, nech vyzerám ako skutočná žena a ľahla si. V pamäti sa mi odvíjala história obitého života. Z každej strany mal odlúpenú farbu a neslúžil k ničomu. Rozhodne nie k ničomu ľudskému.

Hypotézy o krásnom zajtrajšku som prenechala druhým. Aj tak bola planéta preľudnená a tváre sa ponášali skôr na umelú hmotu ako na mäso. To mi prestalo chutiť už dávno. Ako aj výhody pozemšťana, ktorý nevidí Boha, no Boh vidí jeho. Slepá ulička nie je ten správny výraz, ona je aj hluchá, aj bezdotyková. Zbavila som sa všetkých, aby som zistila, že stačilo zbaviť sa jedného. Mňa samotnej. Nenapísala som žiadny list, pre koho by aj bol? Neposlala som žiadnu esemesku. Už nebolo, čo riešiť. Ruka sa približovala k nočnému stolíku. Stop. Ešte treba prevliecť posteľnú bielizeň. Som zaťažená detailami. Tie, v ktorých chcem ležať, sú červeno-biele. Aby sme vyzerali rovnako. Za desať minút som si do nich ľahla. Za oknom dul vietor. Poriadny vetrisko. Zomierala som v jeho zavýjaní. A vlci z krajiny Čiernych tulipánov vyli našu spoločnú hymnu.
Moje duálne ja odišlo naraz so mnou. Telepatický skon bol vrcholom našej lásky.

Tam:
„Nešťuchaj ma, ako by sa nič nestalo. Mala si len tridsaťštyri.“
„No a? Ty si bol tiež ešte pred štyridsiatkou.“
„Nechcem ti nič vyčítať, vždy som ťa miloval a tak to aj zostane. Si zvláštna duša.“
„Splníš mi jednu prosbu? Chcem sa narodiť tebe a tvojej žene. Počkám, pokým nebudeš dospelým, aj tak si zaslúžim dlhý očistec. Viem, že mi budeš dobrým otcom. A mám jednu prosbu, daj mi meno Antiflávia.“

Vysvetlivky: Peklo a očistec sú miesta, z ktorých sa dá dostať.