Nemienim sa motať okolo volaviek,
zostrihaných plotov, plagátov na cirkus Humberto,
som naštvaná, ležím v pocite hnusu a absurdity,
počítam ruky na prstoch,
stoličky bez nôh,
miešam soľ so štipľavou paprikou
a kŕmim sa po lyžiciach
za infantilné rozhodnutia,
za samotárku veriacu v liečivú moc ticha,
za slzy, čo uschli pred vykotúľaním,
za bábku, ktorej menila šaty každý deň,
za čítanie rozprávok, z ktorých
odskackali veveričky a dobrí ujovia,
za deti, z ktorých sa stal neznámy druh.

Myslím, že stačilo,
prestala som používať taniere a príbory,
vysťahovala som sa z postele,
až príliš mi pripomínala rakvu a
infúziu v ruke mojej mamy,
zamrzla s ňou a sťažovať sa nebolo kde,
odtiahla som sa od kníh,
boli mi v pätách celý život,
zatrpkla som na úsmevy podľa pravítka,
na veštkyne, ktoré vraveli
o dlhom a šťastnom živote,
na psov, ktorí si škriabali vlastné blchy
a moje nechali škodoradostným.

Som v štádiu,
kde kukla zhadzuje tvar až po prišpendlení do zbierky,
zberateľ stále netuší o narušiteľovi.