Päť rokov pred objednávkou Poslednej večere
/očami manžela/

"Nemôžem uveriť, že je to pravda. Prečo si každú nechutnú poučku musím odskúšať v praxi? Presne ako teraz, všetci to vedia,len domáci ani netušia. Je to hnus na druhú"
len čo Milada spomenula hnus, zabuchli sa záchodové dvere a po celom byte sa rozliehal zvuk jej podráždených žalúdočných nervov.

Pozeral som na ňu, keď sa posadila oproti a pred očami mi flegmaticky pobehovali obrazy našej upadajúcej lásky. Alebo čo to vlastne bolo? Pokiaľ sme sa vnímali ako priatelia, skočili by sme jeden za druhého aj bandy jumpingg, pritom obaja máme fóbiu z výšky. Ale odkedy sa považujeme za vlastníctvo toho druhého, je to povraz hodený okolo krku a ťaháme každý svojou stranou. Mám z toho navreté žily nielen na rukách, ale aj na čele a popraskané cievky v očiach. Dokonca pri tom kričíme, musíme predsa ventilovať naakumulovanú adrenalínovú hymnu.
Obzerám si jej neupravené vlasy, mastnú pleť, tričko s fľakom od včerajšej večere a nohavičky, ktoré sa skôr hodia do smetného koša, ako k jej opálenej pleti. Vždy bola krásna, tmavé vlasy, modré magické oči a pery s bordovým pigmentom, vôbec nemusela používať rúž. Bola si vedomá svojej zvodnosti, preto neprešiel deň, keď sa aspoň hodinku nevenovala zovňajšku. Cvičila, chodila ku kozmetičke, na manikúru, do solária, skrátka všade tam, kde zvýraznili jej fyzickú charizmu. Ale v poslednej dobe ju vnímam iba ako chodiacu sťažnosť na doliehajúce depresie, ktorých pôvod je záhadou. Skrátka ju iba ju prepadne pocit ničomnosti, ľahne si do postele a aj osprchovať sa je pre ňu nad rámec síl.
Už vyčerpala všetku dovolenku, využila sedem dní paragrafov a naposledy sa nechala za slušný úplatok vypísať na tri týždne. Pracuje ako projektantka v jednej prosperujúcej firme a teraz zvažuje, že odíde z práce a urobí si živnosť. Ale ako to vidím ja, potom ju už nikto nedonúti k ničomu. Teraz musí, lebo musí, nechcela by určite zažiť fiasko, keby ju vyhodili ako nezodpovednú osobu, ako podvodníčku, lenivú ženu, ktorou sa podľa mňa naozaj stáva.
"Mia, nič také strašné sa nestalo, tak prosím ťa nerob z toho drámu, dobre? Tie tvoje hysterické spôsoby mi odlupujú sietnicu, normálne sa mi rozpadáva zrak. Môžeme sa o tom predsa porozprávať ako dospelí, nie?"
"Áno, tak mi vysvetli, prečo si bez môjho vedomia kúpil chatu a to len tridsať kilometrov od nášho bytu? To si sa ma nemohol ani spýtať? Nemusel si so mnou riešiť, či áno alebo nie, ale nechať mi aspoň pocit, že o tom rozhodujem aj ja, že som v tom zaangažovaná ako právoplatný člen našej až dvojčlennej rodiny. Ty si ma odpísal ako nesvojprávnu. A prečo tak blízko? Veď čistý vzduch je tu len abstraktný pojem. Ja viem veľmi dobre o čo ti išlo. Chcel si si tam nosiť kurvy. Alebo milenku? Ty niekoho máš? Už aj mi to povedz, lebo viac sa ťa ani nedotknem, ešte by som dostala syfilis alebo inú pliagu."
Milada sa až triasla od hnevu, vypúlené oči dotvárali jej výrazu odporný vzhľad, dokonca škrípala pritom zubami. Nechutné divadlo podľa divákov, podľa nej úplne normálne hájenie si vlastnej pozície. Čakal, že na neho skočí a začne ho škrtiť. Nakláňala sa k jeho tvári, ktorú mal o chvíľu posiatu drobnými kvapkami jedovatých slín.
"Keby som ti nekontrolovala bankový výpis a neobjavila tam tú šialene vysokú transakciu, ktovie kedy by som sa dozvedela, že niečo vlastníš a možno aj nikdy. Počkať, to znamená, že tá chata je napísaná len na tvoje meno? Presne tak, ty obyčajný chrapúň a za naše peniaze."
Už sa viacej neovládla, skočila na neho a búšila do jeho hrude a pliec päsťami. Vyzerala nepríčetne a podobala sa na hlinený krčah, ktorý práve spadol na zem a rozbil sa na beztvárne kúsky.
Sveťo ju nechal chvíľu boxovať, no potom ho to prestalo baviť, dokonca ho to poriadne bolelo, chytil jej ruky tak, že nimi nedokázala ani pohnúť a s kľudom človeka, ktorý už nemá, čo stratiť povedal:
"Kontroluj sa prosím ťa, pretože tvoje slová sa môžu veľmi rýchlo naplniť. Veď aj tak si vždy chcela vedieť predpovedať budúcnosť, takže kde je problém? Ak ma ešte raz začneš mlátiť, nepoviem ti k tomu už absolútne nič, takže si rozmysli, či mi dáš priestor a pochopíš o čo tu ide alebo mi to už bude jedno a rob, čo chceš."
Postavil ju, už mal stŕpnuté nohy, posadil ju do kresla a prechádzajúc sa po miestnosti pokračoval. Pochopiteľne, že Milada zostala natoľko zaskočená, že sa nechala uzemniť ako odcvaknutý kábel.
"Už trištvrte roka máš každý deň jednu a tú istú náladu, si bez energie, stravujem sa v meste, nech ťa nezaťažujem, dokonca som sa naučil žehliť, aby som ťa odbremenil. Tam kde si ty, musí byť ticho, cítim sa ako v kláštore. Už ma nebaví brať dookola na teba ohľad, pretože ty sa ani nesnažíš svoj stav riešiť. Nevyskúšala si dokopy nič, jednu návštevu u neurológa, jednu u psychológa, párkrát si bola na tchaj-chi a potom konečná. Čo nevidím, že do seba pcháš tie debilné lieky na upokojenie? Si z nich natoľko omámená, že nezvládaš bežné úkony. Iné ženy majú aj deti, aj dom, dvor, záhradu a všetko stíhajú. Pritom chodia do práce, dobre vyzerajú a dokonca vedia aj to, čo je to smiech. Nie ako ty, si nevrlá, skysnutá a lekvárová. Pozeráš sa vôbec niekedy do zrkadla? Podľa mňa práve tie deti by ťa dostali z tvojho stavu zero. Ty si myslíš, že ja nebývam uťahaný, bez nálady, naštvaný? A neprenášam to medzi nás. Tak sa už láskavo zobuď a začni so sebou niečo robiť. A tá chata, to malo byť riešenie. Bol som za tým tvojím psychológom, ku ktorému si sa viackrát nevrátila. Keď videl, že mám vážny záujem pomôcť ti a urobiť z manželstva fungujúci celok, tak mi až príliš podrobne popísal tvoje symptómy a navrhol pár alternatív. Medzi nimi bola aj zmena prostredia, odchod na materskú, zmena zamestnania, nová pasia, ktorá by ťa pohltila. Tá materská sa mi aj pozdávala, ale keďže nálady matky sa prenášajú na dieťa už v prenatálnom období, nechcem riskovať. Moje dieťa by malo mať zrelých a chápajúcich rodičov. Obaja máme 32 rokov a predsa nespĺňame základné kritériá. No a tá príroda, odreagovanie sa, pohyb, to ma nadchlo. O mesiac máš tridsaťtri, vek Krista a mala by si prekročiť ten svoj tieň. Ty nemáš žiadne ciele, žiadne vízie do budúcnosti? Povedz mi o čom snívaš, čo si predstavuješ? Bože, už konečne niečo urob, nech ti porozumiem."
Sveťo ťažkopádne dosadol na pohovku a čakal rozumnú odpoveď. Namiesto toho sa z jeho ženy stala kôpka, schúlené hnáty do krkolomnej polohy a plač, ktorý naberal na decibeloch. Pripadala mu ako zrútený pieskový hrad na pláži. Keby aspoň tá pláž bola nablízku, ponoril by sa do vĺn a nechal by svoje telo v ich silných ramenách. Ale takto je len v nevyvetranej obývačke, pozerá na stôl, kde sa povaľujú dva ohryzky z jablka, pritom on jablká nekonzumuje a pohľad mu skáče na zvíjajúce sa klbko, ktoré sa rozmotáva do vzlykov, smrkania a bezmocného držania tváre v dlaniach. Vyrastajú z neho prsty s obhryzenými nechtami. Ďalší znak jej sebarealizácie v skrate. Nepodišiel k nej, nepohladkal ju, dokonca odvrátil od toho vysypaného batoha pohľad a odišiel z miestnosti. Chcel buchnúť dvermi, no rozmyslel si to, bolo by to príliš necitlivé. Ozaj a cíti k nej ešte niečo? Niečo, čo nemá nič spoločné s ľútosťou, s pohŕdaním a s odporom? Na dôkladnú analýzu teraz nemá čas, no v najbližšej dobe si bude musieť urobiť v sebe poriadok. Sveťo si zobral kľúče od auta a zmizol z ich spoločnej adresy. Zaparkoval pred barom, ktorý dosahoval úroveň skutočného baru, nebol to žiadny pajzel, či putika. Objednal si gin s tonikom, zapálil si davidoffku a v dymovom krátery zablúdil. Stopol myšlienky a nechal sa unášať bielym, tancujúcim, vyfúknutým nikotínom.
"Dofrasa, kam som sa to dostal? O čo tu ide? Nechcem sa vracať z práce do toho špinavého, smradľavého bytu, k žene, ktorú nepoznám"
hustil si predsavzatia s nadupanou silou, alebo len so stúpajúcimi promile?
"Nechcem byť slaboch, čo uteká hneď pri prvom probléme, no bude to vôbec niekedy iné? Veď poznám páry, u ktorých sa nezhody len stupňujú. Ako sa mám k nej správať? Je vôbec normálna? Alebo je vážne narušená? Kristepane a mať deti s psychicky labilnou, to nikdy. Keď som bol na kurze sebaovládania, všetci sme mali povedať niečo, čo nás prenasleduje a keď sa postavila žena, ktorá bola mladšia odo mňa o päť rokov a rozpovedala skutočnú nočnú moru, čo ju trápi od detstva, skoro som omdlel. Doslova, pretože som to prežil s ňou, vedela rozprávať príliš emocionálne. Vraj keď jej zomrela mama, otec si našiel ženu, ktorá ju neznášala, vraj sa jej otec zaujíma skôr o krpaté a hlúpe decko, ako o ňu a ona si svoj podiel lásky nenechá zobrať. Keď odišiel otec do práce, každý deň ju vopchala do vreca, vrece uviazala a zavesila na železnú tyč, zobrala palicu a bila ju, pokiaľ sa nevysilila. Bola to krutá žena, sadistka a nezabudla sa jej pohroziť, že ak to povie, na druhý deň dostane dvojnásobnú dávku úderov. Nepochopiteľné a predsa reálne. V živote by som nechcel, aby som sa pri skoršom návrate domov, stal svedkom nejakého incidentu domáceho násilia. A objednal si ďalší gin, dnes to rozkrúti a pôjde domov taxíkom, pre auto sa vráti zajtra. Radšej bude uvažovať tu, nemusí sa dívať na zlovestný ksicht.
Sveťo, ktorý neznášal svoje krstné meno Svetozár, pozeral po osadenstve tohto lokálu a cítil sa tu naozaj ako Svetozár. Svet v oáze, presne tak. Tu našiel dočasný útulok, nikto ho do ničoho nenútil, nikto od neho nič neočakával, práve tu, na barovej stoličke bol sám sebou, aj keď vylepšený o prihlúply úsmev po šiestich ginoch. Nebol zvyknutý piť, dokonca fajčil len
príležitostne. Vychutnával si svoju nerušenú siestu a snažil sa vidieť do myšlienkových pochodov ostatných. Prečo sú tu? Väčšinou tu boli chlapi po tridsiatke, samy, žiadne partie, či páriky. Alebo to len on tak vníma, aby sa mohol uspokojiť, že iní sú na tom možno ešte horšie? Veď to, že sú tu, niečo znamená. Nemajú v sebe pokoj? Nenachádzajú únikový východ zo situácie, ktorá je pre nich neznesiteľná? Chcel by počúvať ich príbehy, aby zabudol na svoj. Pretláčali sa v ňom dvaja, jeden racionálny a druhý senzibilný a každý mu radil niečo iné. Prečo človek sústavne robí chyby? Veď sa tak snažil.
Vtedy vošlo do baru dievča, bolo vysoké, štíhle, nakrátko ostrihané, malo na sebe džínsy s deravým vzorom a mikinu s kapucňou. Jej ženskosť vôbec nebola namaľovaná a predsa bola neobyčajná. Mala na sebe striebro na dekagramy, na krku tetovanie a v obočí piercing. Pôsobila extravagantne už len svojou chôdzou a gestikuláciou. Sadla si do zastrčeného kúta, kde na stole horela sviečka a čašník ju v momente obslúžil. Bolo zjavné, že sa poznajú. Objednala si kolu a becherovku.
Klapka: Sledoval som ju celý čas, neviem, čo mi bolo, no mravčenie som cítil v celom tele, nielen na inkriminovanom mieste. Úplne ma očarila, tento pocit mi neskutočne chýbal, zrazu som mal v sebe obriu silu všetko zvládnuť a žiť pre ženu, ktorá pozná tajomstvo života. Určite aj táto vie viac ako moja. Sveťo sa odtackal na toaletu, kde sa odľahčil o dobrý liter tekutiny, umyl si tvár studenou vodou, rukami si hrabol do vlasov a zadíval sa do zrkadla. "Veď som ešte celkom k svetu" povedal vyšportovanému mladíkovi so súmernými rysmi a hrubou zlatou reťazou okolo krku. "Skoro ako mafián" a začal sa smiať nad vlastnou duchaplnosťou. Už si nesadol na zohriate miestečko, kúpil čipsy, nech sa mu rozvidní pod čelom a podišiel k jeho Emanuele. Zastal meter od nej a najslušnejšie a najtriezvejšie ako vedel sa spýtal:
"Môžem si k vám prisadnúť?"
na viac sa nezmohol, pretože sa mu stiahlo hrdlo a pocítil pálčivú bolesť pri srdci. V duchu si pošepkal:
"Hádam som len nechytil od mojej ženy diagnózu s názvom hypochonder!", pretože mu vážne zostalo zle a to naraz na všetkých miestach. Ťahalo sa to z hrude do ľavej lopatky a ruky, žalúdok mu plával ako v rozbúrenom oceáne, v kĺboch mu začalo praskať a vŕzgať ako v nenaolejovaných pántoch a cítil si každý centimeter tela. Intenzívna bolesť a studený pot.

Klapka: Asi som zbledol, pretože neznáma ma pozorovala s výrazom starostlivej a po chvíľke sa spýtala:
"Ste v poriadku?"
Bože, samé jednoduché vety a my zložito sa tváriaci. Sadol som si a automaticky si chytil rukou hrudný kôš. Vytiahla z plátennej tašky mobil, pochopil som, že chce zavolať sanitku. "Nerobte to, za minútku budem fit"
nepovedal som to presvedčivo, no zdôraznil som to ubezpečením: "Vážne". Nahlas som sa naprogramoval a čakal šesťdesiat sekúnd, stalo sa. Odľahlo obom, jej preto, že už nemusela riešiť žiadny akútny stav, nikto jej nespadol pod stôl, ani nezinfarktoval pri jej fajčiarskej sieste, mne preto, že som mohol pokračovať vo svojom pláne.
"Dáte si niečo? Lebo ja potrebujem kávu." Zvraštila čelo, rozmýšľala takmer nahlas a potom odkráčala k barovému pultu. Ani som sa nenazdal, už sedela vedľa mňa a chápavo sa usmievala. Vtom na stole pribudli dve kávy a drink"ránhojič", aspoň tak mi bolo vysvetlené to nechutné tekuté skupenstvo, v ktorom plávali kúsky citrónov takmer na kilá. Ale zabral, úplne som sa uvoľnil a cítil sa skvelo.

"Vy ste zvláštny druh mužského rodu, s takým ako vy som sa ešte nestretla. Plachý, neistý, ale v očiach vám to hrá zamilovanými farbami. Lúčite sa so slobodou? Alebo sa vám narodil potomok?"
Jej dohady mi prišli také smiešne, že som sa neudržal a smiech zo mňa vyšiel ako z ozveny.
"Skúste trošku doprava alebo doľava, pretože prvá cesta je už nepojazdná a druhá ešte nie je spojazdnená."
Emanuela sa pridala k jeho hlučným výbuchom, pretože tento muž ju čímsi neidentifikovateľným zaujal, hlavne má zmysel pre humor a situácie obracia ako kúzelník karty. Skrátka žiadna nuda a zábavu ona rada.
"Potykajme si, lebo dnes to tu vyzerá na dlhú noc. Ja som Ema"
zaligotala bielymi zubami a podávala mu ruku. Sveťovi sa zahmlilo pred očami, toto nemôže byť náhoda, dokonca na náhody ani neverí, je to osudové stretnutie. Veď už dopredu poznal jej meno, teda aspoň jej dlhšiu verziu. Zobral jej štíhle zápästie do svojej dlane a pobozkal jej každý konček prsta, vraj je taká výnimočná, že aj zoznámenie musí prebiehať v originálnom dejstve. Po vstupe do priameho prenosu ju zaskočil otázkou:
"Ema, prečo si tu sama?"
"Príliš dotieravý otáznik, nemyslíš?"
zazrela na neho, no nakoniec sa rozhodla odpovedať otvorene:
"Jednoducho momentálne som bezvzťahová. Mám 25 rokov, diplom z filozofie, pár vyhodení zo skúšok mužskej mentality a o reparáty nemám záujem. Skrátka už mi to trikrát nevyšlo a vložila som do vzťahu všetko. Mňa celú a ešte aj čosi navyše. Bol to hazard, ďalší vabank by som už nemusela prežiť bez doživotnej ujmy. Naposledy som skončila tak, že celý týždeň som sa kúpala v liehu. A ja chcem zostať v pohode, cigaretu a pár pohárikov becherovky si vychutnať v bezstresovej atmosfére. Vyraziť si von, odreagovať sa a nepliesť si pôžitok so závislosťou."
Mala krásne oči, presne také ako srnka, pritom sa ešte do očí srnky nikdy nemal možnosť zadívať. Ale prvé prirovnanie aké ho napadlo, vytiahol z hlbokého lesa. Všímal si ich lesk, ich divokosť, ktorá nadobúdala pri niektorých témach nebezpečné rysy. Keď sa smiala bezprostredným smiechom, vlnili sa mäkkosťou, keď zvážnela, bolo v nich roztrpčenie, smútok introverta a hnev, ktorý nemá začiatok ani koniec, hybridná forma zatrpknutosti. Ale bola mimoriadne inteligentná, rozhovor dokázala preorientovať na skeč. Sveťovi bolo pri nej ako v kolíske, húpal sa v jej prítomnosti. Bavili sa o živote akoby filozofia mohla zotrieť minulosť. Ozaj a prečo nie? Veď raz sa posunúť z miesta treba. Podnik zatvárali o tretej. Vymenili si telefónne čísla a rozlúčili sa vycmúľanou pusou.
Sveťo opatrne, potichučky odomkol a vtiahol sa do chodbičky bytu ako tieň. Na sebe cítil pach zlodeja, ktorým sa postupne stával. Veď všetko robil akoby bol cudzí a do týchto priestorov vôbec nepatril. Kľučku na spálni stláčať nemusel, dvere boli dokorán a v nich
biela postava, skoro omdlel, za dnešnú noc by to bolo druhýkrát a potom dostal dve zauchá. Odohrali sa ako big band, najprv tma a potom hviezdičky a to všetko bez slov, veď vtedy ešte abeceda neexistovala. Uznal si vinu nočného potulovania, preto nenarušil nemé spôsoby. Zaľahol a za pár sekúnd zaspal. Milada mala za sebou ťažkú noc, plnú strachu, výčitiek a nakoniec, aby sa upokojila, musela nájsť vinníka v inom tele, na seba predsa kričať nemohla. Sveťo bude obeť, veď bez jeho bezcitného prístupu, by sa necítila natoľko zničená, osamotená, duševne opustená. Zastrájala sa, ako s ním pozametá podlahu, ako z neho povysáva chuť na cudzie ženy, ako vyhodí jeho túlavé topánky. No toľko energie vložila do čakania, že keď prišiel už driemala a zmohla sa len na dve facky, nech vie o čom je bolesť, asi ju už dávno nezažil. Do polnoci v ich neupratanom byte bol obdarený všetkými prívlastkami, ktorými sa hrdia domáce zvieratá. A nahlodala ju úzkosť, že vážne niekoho má, inak by neprišiel ako zakrádajúci sa mím.