Ráno sa Sveťo zobudil s netrpezlivou myšlienkou. Veď dokopy nič o Eme nevie, pár strohých faktov, kus detailov z jej excelentného obrazu, inak bol na mŕtvom bode. A on ju chcel spoznať do bodky, do čiarky, do zrušenia všetkých otáznikov, do vyhodenia výkričníkov. Chuť na jej anatómiu cítil vo svojej mužnosti a bláznenie vychádzalo ako slnko z jeho hlavy. Pripadal si ako jej rovesník, nepoznačený klišovitým vzťahom so studenou obrúčkou. Otvoril oči a eufória sa rozplynula, vedľa neho ležala Mia a hľadela na neho skleným pohľadom. Myklo mu kútikom úst, no necítil sa odhalený. Veď všetko sa odohrávalo v jeho zmysloch a tie boli posledný rok vysmädnuté a vyhladované. Otočil sa na druhý bok, nech má súkromie, no po pár minútach to vzdal. Aj tak sa iba neposedne mrvil. Vadili mu zreničky na chrbte. Ako sa mohol pri nich sústrediť?
Vstal, bola sobota, takže sa nikde neponáhľal, navštívil miestnosti bytu v štandardnom postupe, od toalety, kúpeľne až po kuchyňu. Zalial si čaj rooibos, do hriankovača hodil dva kúsky toustového chleba, vytiahol si maslo, očistil strúčik cesnaku a listoval v myšlienkach na pekný deň. Zo spálni počul iba ticho, pre istotu sa vrátil k svojej polovici nezastlanej postele, pritom bol len zvedavý, či jeho žena aspoň zmenila polohu. Samozrejme, že nie. Prisadol si k
nej, prameň vlasov, ktorý jej zakryl tvár, zastrčil šikovne za ucho a spýtal sa jej:
"Ako si predstavuješ dnešný deň? Vieš, mohli by sme spolu trošku upratať a na obed si ísť sadnúť do IrishPubu. Čo ty na to? A zostaneme vonku, dokedy sa nám bude chcieť. Môžeme sa poprechádzať, alebo ísť do kina, skrátka deň bez povinností. Dobre?"
Milada zaklipkala vodnatými očami, ich lesk bol jasný dôkaz užívania antidepresív a tlmičov nervovej sústavy a v jej otvorených ústach sa objavilo pokračovanie nočnej drámy:
"Kde si bol? Počuješ? Už aj mi odpovedz! A chcem vedieť s kým!"
Vrátila sa do nej sila a ráznosť, posadila sa oproti jeho návrhu a pokračovala v nechutnom tóne:
"Toto si si u mňa posral, dokázal si mi, že si sebec prvého stupňa a že pre teba nič neznamenám. Mám ťa dosť, si odporný, nechutný gigolo. A vlastne ani nechcem vedieť, čo si v noci za svinstvá vyvádzal, nepotrebujem mať ďalšiu migrénu a objímať záchodovú misu. A prečo si si na dnešný deň pripravil také lákavé vystúpenie? Potrebuješ sa zbaviť výčitiek z nočného výjazdu? A nedotýkaj sa ma tými špinavými rukami"
zakričala mu rovno do ucha a odhodila jeho dlaň z pleca. Zababušila sa do paplóna akoby bola na Severnom póle, otočila sa mu zadkom a vyhlásila:
"Zatvor mi tu dvere, chcem byť sama."
Sveťo poslúchol na slovo, prečo by aj nie? Videl v jej očiach iba nenávisť. V živote svoju ženu nepodviedol a myslel si, že ak by sa teraz zachovala rozumne, spýtala by sa ho nie ako vychovávateľka, ale ako normálna ľudská bytosť, kde bol, že sa o neho bála, určite by jej povedal všetko od á po zet ako malý chlapec. Ale takto je to úplne zbytočné. Vypil čaj, zjedol topinky a zápasil s premáhaním, neurobiť svojej žene raňajky. No to sa k nemu nehodilo, zalial jej kávu, pripravil omeletu plnenú zeleninou a keď sa obul, zakričal, že raňajky má na stole. Potom sa odľahčený o svoju polovičku vybral do centra mesta. V ruke stískal mobil a hral sa na štvorlístok, ktorý ho oprávňuje zavolať jeho vyvolenej. Veď aj teraz sa presvedčil, že už nemá čo udržiavať, iba ak oheň v jaskyni, ale to by sa musel vrátiť do doby ľadovej. Telefón sa dal do pohybu a na druhej strane sa ozvalo ospalé: haló. Potom jedno veľké zívnutie a nakoniec precitnutie.
"To som ja, nočný strážca tvojej krásy."
"Ahá, škoda, že mi nestrážiš aj sny. Namiesto toho mi ich odháňaš a pritom tento posledný bol taký živý, že si ho musím zopakovať, ale už naozajstne."
"A môžem vedieť o aký sen ide?"
"Sveťo, kde si? Ja nebudem desať minút vysvetľovať niečo do tohto plechového prístroja. Ak máš čas a chuť, príď ku mne. Bývam v podnájme, taká obyčajná garsónka, no trošku som si to tu prerobila, aby som sa cítila dobre. Mám tu veľa farieb a zaujímavé doplnky. Ale moje pozvanie je vážne len priateľské, takže žiadne predstavy o milostnom dni. Dáme si kávu, na chvíľu sa zasmejeme na našom zoznámení a potom sa musím učiť. Robím si doktorát." Nadiktovala mu adresu. Mobil dovibroval, Sveťo sa rozvibroval, keby mal namiesto tváre displej, rozsvietil by sa ako prichádzajúca smska. Také šťastie si nemal odvahu ani predstaviť. Bol ako roztopené maslo, vtedy si spomenul, že mal na raňajky topinky s cesnakom. Ale hodil to za hlavu, veď už len to, že ho táto skutočnosť napadla, svedčila o tom, že sa preberá zo zimného spánku . Na druhom poschodí zazvonil a zakiaľ dal ruku zo zvončeka preč, už boli otvorené dvere a v nich Ema. Mala tričko do polovice stehien, pripadalo mu, že v ňom spala. Chutné vačky pod očami mu zmagnetizovali prsty a jemne jej po nich prešiel. Nechala si to, no potom vpochodovala do jedinej miestnosti, kde sa už parilo z dvoch šálok kávy a zvalila sa na pohovku, jemu ukázala na kreslo, tak si do neho poctivo odložil zadok.
"Ty si rýchla" pochválil ju Sveťo.
"A v čom, prosím ťa, veď som iba zaliala kávu a umyla sa, potom som sa chcela prezliecť, no namiesto toho zazvonil zvonček."
Popíjali kávu, tárali nezmysly, smiali sa ako typickí puberťáci, no po hodinke zostala Ema vážna. Vedela, že je ženatý, stihol sa jej s tým priznať, ako by to bolo nákazlivé. Ale to ju vôbec neiritovalo, veď o nič nešlo a na pokračovanie ch spoločných hodín zatiaľ nemala podanú prihlášku. Zastihol ju jej známy stav, traumatizujúci zážitok, ktorý bol čerstvný ako nepríjemné zvieranie jej srdca. Bola u jedného liečiteľa. Zoznámila sa s ním netradične, bola na tržnici kúpiť ovocie a zeleninu, keď odchádzala s plnými igelitovými taškami, takmer vrazila do muža so slizkými očami. Bol nižšej postavy, s vytŕčajúcim bruchom ako pavúk. Premkol ju zlý pocit, v návale nepríjemného inštinktu chcela čo najrýchlejšie odkráčať, no on jej zatarasil cestu, pozrel jej na chrbát ruky, s ktorou si utrela imaginárnu špinku z tváre a povedal hlasom autority:
"Máte ženské problémy. Sezónne zápaly vaječníkov a z toho vám utekajú hormóny nesprávnym smerom, skrátka ich nepomer vás môže priviesť k úplnej sterilite." Tu sa Ema rozrozprávala do detailov:
"Zľakla som sa, mám priateľku, ktorá sa už štyri roky snaží o umelé oplodnenie a čo si tá musí prežiť, niekedy hraničí s absurditou. Ako to vnímam ja, nakoniec sa rozvedú, pretože sa z nej stal kalendár plodných a neplodných dní, harmonogram, čo môže a čo nie a ich hádky sú ako roztrhané vrece s ukazovákmi a pritom vinník si nie je ničoho vedomý.
Čiže som zareagovala adekvátne k obave a dohodla si termín v jeho prenajatej "ambulancii". Celú noc som sa prehadzovala, všetko ma tlačilo, aj sny, aj podvedomi. Ráno som už sedela v preplnenej čakárni. Čítala som si knihu, aby som nemusela cítiť v sebe ten zvláštny druh nepokoja. Už som prišla na rad, keď zobral iného človeka. Postavila som sa a dala najavo rozhorčenie, no on na mňa chlácholivo pozrel, nahol sa k môjmu lícu a zašepkal, že vybaví aj ostatných, aby mal na mňa dostatok času. Nepochopila som aká protekcia sa mi to natíska, pretože som o ňu nestála. Medzitým som urobila zásadnú chybu, predposledný tam sedel mladý chalan, oslovil ma, začali sme sa baviť a zistili sme, že alternatívna medicína je u oboch srdcová záležitosť. Ako vchádzal do dverí, prosebne sa na mňa pozrel a spýtal sa:
"Môžem ťa počkať? Sadli by sme si niekam na kávu, veľmi zaujímavo rozprávaš a ja ťa chcem počúvať, presne si vystihla moje názory."
No ja som cítila, čo sa o chvíľu odohrá a tak som mu obyčajným tónom odpovedala:
"Prepáč, ale nebudem mať čas."
Ak by som mu ten čas venovala, mohlo sa všetko upliesť inak, nie do svišťania z býčej žľazy. Vstúpila som do malej miestnosti, ktorá voňala po oriente a sušených bylinkách. Pán nesympatický v bielom plášti sa okolo mňa začal točiť akoby som bola slnko a on Jupiter, s veľkým prstencom okolo strednej línie. Hneď zacítil, že som odmeraná, nedôverčivá a napätá. Urobil šikovný ťah, pozval ma na obed, kam som po zaváhaní šla. Pri obede mi s plnými ústami rozprával o mozgových bunkách, ich počtoch, ktoré denne odumierajú a ako prichádza k regenerácii, snažil sa ma zaujať, očariť, no nepodarilo sa mu to. Nakoniec som vytiahla z kabelky malú knihu, jej obal pripomínal modlitebnú knižku, boli to Zrnká múdrosti od Sv.Františka Salezského, neobyčajne múdre slová, zalistovala som v nej, niečo mu prečítala a povedala, že takto sa dosahuje autorita a rešpekt. Nevtieravo, láskavo a bez podmienok. Nechápal, čo sa mu to snažím naznačiť, no vyslovene neznášam arogantných, namyslených pupákov, tak som sa ho len snažila doviesť k vlastnej podstate. Vrátili sme sa do miestnosti, kde mi oznámil, že sa treba vyzliecť do nohavičiek. V mysli som sa naprogramovala, že to prežijem bez ceremónií, tak som poslúchla bez zbytočných otázok.
" Teraz si ľahnite a zatvorte oči," ešte predtým mi nohavičky zroloval na tenký pásik. Vnímala som vánok a zvuk, ako keď vešiam šaty a predtým ich dobre vytrasiem, aby zostali, čo najmenej pokrčené. Do zatvorených viečok mi padala únava, keď v tom prišlo nečakané rozuzlenie nočného varovania. Niečo ma priľahlo, po otvorení očí vidím, že niekto, bol vyzlečený do chlpov a medzi nohami mal malé guľaté čudo, také široké ako dlhé, nepodarok
natretý na ružovo. Odpudzujúci pohľad. Zrazu mi jeho ruka začala sťahovať nohavičky. Vtedy som ho zo seba striasla ako hmyz, hnev má veľkú silu a povedala mu plná opovrhnutia: "Takto ma nevyliečite."
Zakiaľ som sa obliekala, nadával mi. Sprosto, oplzlo, že neviem, o čo prichádzam, ako mi mohlo byť dobre, čo všetko chcel v mojom živote vykonať, má konexie aj za hranicami. Ale takto zo mňa nikdy nič v živote nebude, pretože som iba sprostá ženská, hlúpe stvorenie, ktoré nevie, ako to chodí a čo je dobré na živote. Nepovedala som nič, obávala som sa, že teraz pre zmenu skočím ja na neho a vyškriabem mu ten zlovestný pud z tela. Určite by z toho bola poriadna bitka, lebo obaja sme mali tvrdé hlavy. Som baran a také znamenie človeka sprevádza zatočenými rohmi v odtočenej situácii. Ako som odchádzala z miesta pohany, ešte mi zakričal, že si odo mňa požičia energiu, na čo som zvraštila obočie a treskla dvermi. Až keď som doma ťažkopádne dopadla do postele, som v plnom znení pochopila jeho oznámenie. Moja tvár sa zmenila na žltozelený citrón a pohnúť rukami, či nohami bol pre mňa problém. Trvalo to dva mesiace. Či mi veríš alebo nie, normálne zo mňa vysal všetok temperament, farby života, dokonca aj predstavy. Bola som iba maketa človeka. Ale po tomto incidente som sa ešte dychtivejšie pustila do štúdia energetických vibrácií, aby som už nemusela salutovať na pokyn iných. Už nikdy to nechcem zažiť."
Ema dohovorila, jej výraz zostal neurčitý, preto si ho rýchlo vyzliekla z tváre a nahodila sa do zvodného úsmevu.
"Sveťo, pobozkaj ma, ale tak akoby som bola sviečka na torte a ty ju chceš dychom zhasnúť. Dobre? Lebo teraz sa tak naozaj cítim, ako vyhorená."
Sveťovi viacej nebolo treba povedať. Celý čas počúval ako zhypnotizovaný, zaujať teda vedela, len čo je pravda. A tak sa naklonil k jej lícnym kostiam a vsunul do ich jamiek dotyk jemného srdca, aj keď to jeho mu utekalo ako bežec s dopingom.
Sveťo si odkašľal a akoby sám pre seba povedal: "Vidím, že som ti zostal dlžný, ale na dnes čiernej nálady stačilo, nabudúce si vymeníme pozície. Vravela si, že sa máš učiť. Ale ja mám času ako pokazené hodinky, nemám sa kde ponáhľať, lebo ma nikto nechce nosiť na rukách."
Urobil grimasu a posledný výraz bol zastoknutý do prosby:
"Môžem tu dnes zostať? Vôbec ťa nebudem rušiť, máš tu niekoľko zaujímavých kníh. Len si vedľa teba ľahnem a budem nanovo spoznávať abecedu. Už som tak dávno nečítal. A vieš prečo? Lebo som sa nedokázal odlepiť od prvej strany. Keď som začal už hádam desiaty krát, vzdal som to. Ak som rozhádzaný a to som v poslednej dobe sústavne, tak zabúdam kto som, motám sa a nakoniec sa na seba ešte viacej naštvem. Ale už som ticho, teda ak môj návrh prijímaš."
Ema si pomyslela dve veci, že je čudný a roztomilý, kombinácia podivína, no namiesto odpovede vstala, priniesla na tácke ovocný koláč zo včerajšieho dňa, na stôl položila džbán s vodou, do ktorej nakrájala lístky mäty a začalo sa študijné obdobie jedného slnečného dňa. Sveťo sa začítal do Zlodejky kníh, príliš poetické pre neho, ale zvedavosť a obsah, čo drží človeka v strehu, mu nedovolili titul zatvoriť ako obchod po záverečnej. Až keď bude z tých písmeniek popletený, potom si môže dať pauzu. Poobede mal Sveťo v talóne ďalší návrh, vraj či nechce pomasírovať stuhnutú šiju. Ema sa vystrela a spýtala sa, či mu jej krk pripadá ako podrážka a odtiahla sa od nehho. Jej typická črta, robiť jednoduché veci zložitými a to zatiaľ nepoznal jej ďalší extrém. Tam, kde iní chytajú hysterické záchvaty ako samozrejmosť, tam sa ona hádže do flegmatického postoja. Vôbec nie úmyselne, sú to reakcia jej vynervovaného mozgu. Sedeli vedľa seba, ležali, krčili sa do prenatálnych polôh, no každý vo svojom vymedzenom priestore. Sem-tam sa o seba nenápadne obtreli, pošteklili sa fantáziou, dýchli na seba kávový opar. Z hľadiska pozorovateľa, taká tuctová sobota. Z javiska hlavných postáv, fenyletylamínová vojna so zakopanou mileneckou sekerou. Pomaly sa začalo stmievať. Ema sa zahľadela cez otvorené okno a nadhodila nie veľmi príjemnú otázku, či náhodou niekto nemá o neho strach. Sveťo sa zasekol v pohľade na mobil, odkiaľ mu odkývala iba tma. Zostalo ticho, ktoré preťal vystretými rukami a nechal ich dopadnúť na jej ramená.
"Emka, vieš, myslel som si, že človek, keď sa ožení, je to celoživotné rozhodnutie na nemenný stav. Ale ja som čím ďalej, tým viac presvedčený, že držať sa mojej nepodloženej teórii je akoby zastavený rast mojej osobnosti. Neustále, dookola si pletiem nohy pod nohy, žiadny krok vpred, iba do strán a potom oddýchnutie si na lavičke, ktorej chýbajú dosky na sedenie. Opretie sa o dvojročný štep ovocného stromu, o pouličnú lampu, ktorej niekto rozbil žiarovku. Som unavený a cítim sa ako senilný blázon. Chápeš ma? Jednoducho ma moja žena už ničím pozitívnym nedokáže osloviť. Vôbec ju neberiem do úvahy, zhnusila sa mi, keď si máme vymeniť obnosené vety, tak mi slová zostávajú zaseknuté v krku, premáham sa, niekedy ich vykašlem, inokedy odídem do obývačky k čiernej skrinke a radšej pozerám cudzi katastrofy. Či je to spálňa, či obývačka, všade splesnivená poézia."
Ukázal na Zlodejku kníh a poklopkal po jej tvrdej väzbe. "To mám z tej knihy, myslím asociáciu, hemží sa to tam originálnymi prirovnaniami."
Sveťo mal chuť vyrozprávať jej celý svoj životopis. Strašne sa mu chcelo rozprávať bez nádychov,iba chrliť fakty. Túžil, aby videla jeho zmrzačené detstvo, jedno napuchnuté telo, odstáte niekoľko týždňov vo vode, jeho ženu pred upadnutím do depresívnej fatamorgány a jeho polovičku teraz. Aby mu povedala: Toto nie je tvoja polovička, ty si celý bez nej.
A v tej chvíli to v jeho vnútornom svete Ema povedala, bolo to krásne, v ich spoločnom pohľade vybuchol ohňostroj a on sa díval do panorámy slobody. Pobozkal ju na čelo ako sväticu, pretože sa cítil pri nej očistený od svetského balastu. S veľkým sebazaprením sa rozlúčil a odkráčal ku krížovému výsluchu.