Klapka: Kráčam nočným mestom, premávka ignoruje pokročilú hodinu, zhon v hlavách ľudí mi trhá nadobudnutý pokoj, vnímam tváre na lavičkách, postávajúce v čiernych kútoch, za oknami, za hranicami. Sú všade, s črtami, z ktorých sa dá poskladať profil chaotickej masy, ktorá z ľudstva zostala. Načo ešte tretia svetová? Ahá, aby už konečne bol koniec tejto paródie. Ešte pár metrov a som na deptajúcej adrese, pár schodov a stojím pred azylovým barakom dvoch cudzincov. Odomykám dvere s rukami plnými zmiešaných pocitov.
Vyzúvam sa a idem za svetlom do našej zdusenej spálne. Čakala ma tam len malá lampička, ktorá mi podávala narýchlo popísaný papier. Čítam a som stále viac zmätený:
" Mal si pravdu. Celý deň som sa snažila samu seba pozorovať s odstupom, hrala som sa na Teba a začala som k Tebe pociťovať ľútosť. Ľútosť nad tým, akú máš ženu. Vôbec by som sa nečudovala, keby si podal žiadosť o rozvod alebo mal iný vzťah. Narýchlo som si zbalila pár osobných vecí a odišla k sestre. Všetko si chcem poriadne premyslieť a začať odznova. Nemaj o mňa obavy, ozvem sa Ti."
Tie riadky som čítal ešte najmenej päťdesiatkrát, kým som pochopil ich význam. Vraj sloboda na dosah. Ale takto niééé. Očakával som všetky možné alternatívy, ale táto jedna jediná by ma ani nenapadla ani na elektrickom kresle. Predýchaval som novú situáciu, začali mi kontrakcie v mozgu. Sťahoval sa v pravidelných návaloch a chcel zo seba vypudiť rozhodnutie ako ďalej. Čo mám teraz podniknúť? Obliecť si pyžamo a s naivitou splneného želania sa pohrúžiť do studenej postele? Čo má toto dofrasa znamenať? Nechápem, nechápem, nechápem! Mesiace dookola to isté, ešte aj slová vypadnuté medzi nami, akoby sa kopili z pásovej výroby. A zrazu jej stačí jeden deň, aby sa všetko zmenilo? Čo keď to je len pasca a ona ma pozoruje zvonka? Ako zareagujem, či nepôjdem naspäť k tomu ako sa vyjadrila "vzťahu"? Alebo? Heš! Fuj, aká odporná myšlienka. Aj na smrť chorí sa tesne pred smrťou cítia plní síl, dostanú chuť na obľúbené jedlo, zrazu majú výraz rekonvalescenta a potom na druhý deň skonajú akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete. Dúfam, že Miu nechytil takýto stav a zajtra si neprečítam v novinách, že našli utopenú ženu, mŕtvolu, ktorú nedokážu identifikovať po tom ako sa upálila, osobu, čo skočila zo strechy činžiaka. Alebo nezavadím o titulky v bulvári po dvoch týždňoch: "M.M. je už štrnásť dní nezvestná." Musím jej zavolať. Jednoducho inak to nejde, jej želanie, že sa ozve prvá, zostane nesplnené. Mobil už pracuje, naháňa dych utečenca. Vypnutý. Volám jej sestre, takisto. Toto mi určite urobila naschvál. Veď ma pozná, vie, že jej zavolám. Chce, aby som mal strach. Ale na to ti milá Miuška nenaletím. Vieš, čo? Kašlem na teba. Idem spať, aby si vedela. Mám sa fajn, nikto ma neznervózňuje pohľadom bezbranného, všade je božské ticho a ja som konečne sám sebou. Dobrú noc, tam kde si. Prepáč, nevyšlo ti to.
Zo spánku nebolo nič. Keby som nevedel, že je psychicky labilná, ale takto? Len nech si nič nevyvedie, to by som ju mal na svedomí a určite by ma chodila každú noc strašiť. Otrasné predstavy. Hmm. Som ja ale poriadny magor, takže vlastne ľutujem seba. Vieš čo Sveťo? Si úbohý. Buď radšej bez myšlienok, dobre? Bil som sa, so všetkými dotieravými dohadmi, výčitkami, obrazmi. Zápasil som s nimi na všetky spôsoby. Nad ránom som vyčerpaný a musím priznať, že premožený ich ťažkou váhou, zaspal. V kúpeľni sa o desiatej hodine dopoludnia objavil pochybný muž. So strniskom, rozpadnutými očami v mláke, vlasmi, ktoré pripomínali pristávaciu dráhu a tričkom prepoteným do kyslého pachu úzkosti. Nezniesol som jeho opustenosť. Osprchoval som ho, premasíroval mu stuhnuté telo hrubou osuškou, telo odložil do domáceho oblečenia a až potom som na telefóne vytočil posledné volané číslo. Zazvonilo a zvonilo dlho. Odľahlo mi, veď kto by vedel jej PIN kód? Takže žije. O chvíľu mi prišla správa a po nej ešte jedna.

Prvá:“ Keď sa s Tebou rozprávam, vravia zo mňa emócie, nechaj nech vyprchajú, potom sa dohodneme, či zostaneme žiť v jednom byte, alebo sa od seba oddelíme. Ozaj a je ešte čo oddeľovať? M."
No paráda, takže mám pred sebou silnú osobnosť, ktorá chytila svoj a dokonca aj môj život do kajaku a teraz nás to hádže do všetkých strán.
Druhá: "Chýbaš mi. Aj keď jeden deň je len fragment z večnosti, zasial si do mňa pocit útulnosti. Ďakujem."

Tak a som nahratý. Nahratý na USB, ktorému sa poškodil port. Keby Milada zostala v tej svojej role princeznej na hrášku, bez výčitiek by som sa stretával s Emou a mal by som nielen anjela strážneho, ale aj vzťah z mäsa a kostí. No čo teraz? Mia možno očakáva, že budem bojovať o spoločnú domácnosť. A Ema? Bože, je taká mladá, bezprostredná a lákavá.

Je nedeľa, nič sa nemusí, takže idem robiť len to, čo chcem. Káva, sudoku a poobedňajší spánok. Do večera sa mi to hádam v hlave utrasie. Ale aj tak som uvažoval nad Miladou, nad skutočnosťou, že stratila v priebehu troch rokov rodičov. Že jej zostala len mladšia sestra, šťastne rozvedená s jedným dieťaťom a novodobou známosťou. Sestra, s ktorou mali máločo spoločné, povedal by som, že okrem génov dokopy nič. Ale v núdzových situáciách je pokrvná rodina predsa len ten najbližší prah, ktorý človek prekročí. Možno na Miu doľahla opustenosť, pretože bola priveľmi naviazaná na mňa. Priateľky a spoločenské podujatia postupne vypadávali z jej harmonogramu voľného času a ja som reagoval ako ukážkový príklad. Keď máme niečo pod nosom, hľadáme to široko-ďaleko. Skrátka ma jej neustála prítomnosť unavovala. Naplnili sme zákon o postupnom vzďaľovaní sa dvoch telies po dráhe napätia. Suma sumárum zostal som na mizine, vo mne len citové suchoty a nado mnou nezodpovedané otázky.

Milada sa v tú sobotu vážne na seba naštvala. Tak zdravo a v duchu poďakovala Sveťovi, že sa s ňou konečne bavil s adrenalínom. To ju naštartovalo. Už mala obavy, či sa u nej neprejavila psychická porucha mánio-depresia, ale stopla všetky diagnózy a začala sa v mysli dotýkať pozitívnych vecí. Nevie, prečo mala takú dlhú prestávku v existencii, prečo sa nechala pokoriť živorením. Jednoducho jej všetko pripadalo bezcenné, nezmyselné a neužitočné. Bez rodičov sa z človeka vyderie na povrch to, čo predtým ostatným premietal ako rozprávku v subjektívnej podobe. Na svetle sa to zmení na odpudzujúci akt. Na naakumulovanú zlosť, hnev, na pocit odstrčenia, ublíženia. Zrazu to má svoje pravé meno, už nikto nad ním nebdie, už nič nie je potrebné pretvárať. A ničomnosť je v perinke, treba ju povoziť v kočíku, nech všetci vidia to ružové bábätko. Ale Milada nie je na materskej, spálila svoj stav vo vizuálnej vatre a odkráčala k svojej sestre. Ukrývala v sebe dusivé tajomstvo, ktoré ju tlačilo k posteli, ale prikryla ho bielou plachtou ako umrlca a viac sa neobzrela.
Bola svedkom jednej vraždy. A najhoršie na tom bolo, že poznala muža, ktorý sa hral na boha a zmenil chod vecí v jednej rodine, zasiahol do osudu, akoby mal len nato vystavený zbrojný pas. Bolo už šero, keď sa to stalo, ale vrah čakal pri rieke už od obeda, mala si ho možnosť obzrieť. Kŕmil labute, lízal zmrzlinu, prechádzal sa a vychutnával si oddychové popoludnie. Pritom zrak mu medzičasom zablúdil na druhý breh medzi rybárov. A keď sa objavil večer so svojím tmavým klobúkom, zostala v úzadí medzi stromami, nikde nikoho, len jej tieň a jeho sústredená postava. Pozorovala ho, cítila tragédiu až v kostiach. Dávala si veľmi dobrý pozor, aby zostala neviditeľná. A potom, potom jeden s udicou čľupol do rieky. Nepovedala o tom nikdy nikomu, ani Sveťovi, ešte by si myslel, že už má aj halucinácie. Zaujímavé bolo, že dotyčný s presným projektylom týmto činom úplne dotvoril Miladinu mienku o ňom. Vždy pôsobil ako hlaveň. Keď sa v novinách dočítala, že bol zastrelený drogový díler, policajnú stanicu zasunula do úzadia. Nie, nič nepôjde ohlásiť, každý by si mal byť vedomý následkov svojho konania. Nech sa medzi sebou vyvraždia, aspoň bude pokoj. Aj keď vedela, že je to iba ilúzia. Jej, protidrogového, preplnených plantáží.

Zašla mysľou do obsahu slova mäkká droga, áno jej prvá skúsenosť. A zatiaľ aj posledná. Len obyčajná marihuana, cigaretka na pár ťahov z prekrížených očí. Kútiky úst sa jej povytiahli ako vtedy, nebolo na svete ničoho, čo by jej nepripadalo neuveriteľne smiešne. Stačilo, že ten oproti povedal „orech“ a jej z toho vtipu takmer zabehlo. Dočítala sa, že marihuana a neurologické ochorenie sa dopĺňajú, v tom pozitívnom zmysle. Dokonca poznala jednu osobu so sklerózou multiplex, ktorá ju zmiešanú s tabakom fajčila pravidelne a nevedela si jej vplyv na stuhnuté pohyby vynachváliť. Vraj cíti, akoby sa jej rozťahovali cievy, prekrvoval mozog. Ach, keby aj Sveťo bol taká droga. Bol to dobrý muž a ona si o seba myslela, že bola dobrá žena. A predsa to nevyšlo. Mala odloženého jedného žolíka a tým bol konkurz, ktorého dátum už pomaly klopal na okno. Vždy ju bavila vnútorná architektúra, interný dizajn, minulý rok sa dopracovala k certifikátu Feng Shuej a teraz ju oslovila majiteľka relaxačného komplexu, pretože klientela sa jej bohato rozširovala aj vďaka invenčným nápadom. Chcela mať poruke poradkyňu v oblasti bývania, keďže jej zákazníčky neustále lepili nielen svoje rozpadávajúce sa telá a tváre, ale aj svoje domovy. Ako zvonka, tak i zvnútra. A neboli to matky, manželky, dcéry, sestry, milenky len z horných desaťtisíc. To len verejnosť zase uverila číslam. Takže ponuka tu bola a dokonca výhodná. Dlho zvažovala svoju odpoveď. Mia jednoducho mala v sebe blok, čo sa týkalo zmien. Všetko u nej trvalo príliš dlho, preto niektoré veci nestihla, iné zase už neboli aktuálne, skrátka prežívala v sebe hrôzu pri predstave, prežiť nasledujúci deň inak ako jej to ponúkal bežný štandard. Už len myšlienka na nové postavy ju desila. Sama si ale uvedomovala, že práve jej práca projektantky, jej pasia bytovej návrhárky je kreatívna a neznesie žiadnu stagnáciu. Pripadala si ako žena zrodená z extrémov a potom, že pôsobila nevyrovnane. Musí sa dať do poriadku. To je prvoradé. A Sveťo tiež nech si v pokoji rozmyslí, či ešte má význam tvoriť jeden zväzok.

Vtom zaštrkotal kľúč v zámke, v chodbičke sa ozvali kroky doprevádzané buchotom energie štvorročného dieťaťa. Nemala dobrý pocit z toho, že týcho ľudí možno ruší. Predsa ju len považujú v prvom rade za návštevu, až potom za rodinu.
„Teta Miadka, ty si ešte u nás?“ no zbohom, deti sú úžasne prostoreké, až ma pichlo pri srdci, zalamentovala v duchu.
„Áno, miláčik, ešte stále som tu, aby sme si mohli čítať a rozložiť zoologickú záhradu. Objala neposednú Tímeu a pozdravila sa so sestrou a jej druhom. Pôsobili ako zamilovaní. Toľko sladu, čo z nich dvoch kvapkalo, z toho by bolo piva a piva. Minule niekde čítala, že ženy sú pre mužov len pena v plnom krígli piva. Bola to viacrozmerná úvaha, pretože pivo bez peny by asi málokomu chutilo. Myslela si, že sestra si pre ňu nájde viacej času, že spolu rozoberú jej manželstvo, jej alternatívy do budúcnosti, no komunikácia zostala v rovine odtiaľ-potiaľ. Niežeby bola jej sestra arogantná mrcha, to vôbec nie, iba taký zdravý sebec. Tvrdila, že len tak môže byť šťastná. Slovesá nestarať sa do iných a nezasahovať do ich životov považovala za jedno a to isté. Pritom vypočuť si, poradiť, povedať svoj názor na situáciu Milady by prehĺbilo ich vzťah. Mia sa zmierila so sestriným nezáujmom, už len prežiť dva dni v ich lepkavom byte. Potom ju čaká vážny rozhovor, možno aj s bodkou za minulosťou.
Sveťo po dni bez obsahu naťukal do mobilu dve esemesky.

Prvá: Ako povieš. Ale predsa by som bol radšej, keby si bola pri mne. Akosi odo mňa odišiel pokoj. Neviem, čo zamýšľaš, ale ešte stále sme prepojení. Tak to cítim ja. Sveťo
Druhá: To ja ďakujem za čas, ktorý som mohol stráviť v Tvojej éterickej spoločnosti. Pri Tebe mi odpadlo jedno desaťročie a ja som sa zase raz cítil ako mladý a schopný muž.

Chcel jej napísať aj o svojej manželke, že je slamený vdovec, ale načo by to bolo dobré? Nebude nikoho zaťažovať a hlavne, ak Mia od neho naozaj odíde, potrebuje pre svoju existenciu zadné dvierka, empatickú ošetrovateľku pre jeho zranený hrudný kôš. Ale nechcel, aby Mia zmizla z jeho života, chcel ju naspäť, ale tú, ktorú spoznal na internáte, s ktorou brigádoval v McDonalde, za ktorou sa otáčali aj ženy. Teraz myslel nie na jej vizáž, ale na jej temperament, ktorý bol nákazlivý ako osýpky. Aj po ňom sa všetci vysypali. Do dobrej nálady.

Ráno odišiel do práce, pre jednu firmu zabezpečoval objednávky, mal svoju kanceláriu a svoje konexie. Náplň jeho práce mu dovoľovala potulovať sa v mysli po elipsách minulosti i budúcnosti a tak dookola riešil to, čo sa zvyčajne vyrieši samo.

Vrátil sa do prázdneho bytu a keď pochopil, že Mia ani dnes nepríde, odišiel k Eme. Nezahlásil sa, buď alebo. Otvorila mu a on sa ponáhľal k ľudskému teplu. Bol natoľko rozpoltený, že robil to, čo ho napadlo, nie čo sa očakávalo. Prijala ho napodiv odmerane.
„Sveťo, nemohol si mi aspoň brnknúť? Mám v sebe programátora a ten mi už ráno zadelí čas. A potom beriem každý časový posun ako znervózňujúci faktor. Neber to osobne, ale je to tak. Viem, že je to moja úchylka, že potom sa neviem ani spontánne tešiť a pôsobím ako fantóm. Dobre, už som sa vyrozprávala, poď ďalej.“
Klapka: “Zostal som ako uderený bleskom, takúto intenzitu nepríjemného mravčenia v zmysloch som nečakal. Ale to znamená, že už som si ju zarovnal do svojej formy a to sa nevypláca, musím ju akceptovať. Aj keď je to zvláštne, bez záväzkov a predsa taká pedantná na rozvrh dňa, ale takto asi uvažujú kariéristky. Ambiciózne ženy. Vkročil som ďalej, pôsobil som strnulo a uvažoval som, či sa nerozlúčim a nestratím sa z tohto miesta navždy. Bože, tá ješitnosť. Pochopil som, že je otvorená a priama nielen v negatívnej spŕške, ale aj v tom povznášajúcom slova zmysle, pretože v jej jedinej izbe ma usadila ako domáceho, natiahla sa vedľa mňa na pohovke a hlavu si odložila na moje stehno. Jej tvár otočená k oknu pôsobila melancholicky. Automaticky som jej vošiel prstami do vlasov, pretože táto scéna mi pripomínala dieťa na kolenách otca. Ticho neprerušil ani jeden z nás. Až zvonček, ktorý ma vytrhol zo stoického pokoja. Bol to mladý chlapec, priniesol jednu porciu číny, čo si objednala ešte pred hodinou. Ponúkla ma, no mal som stiahnutý žalúdok. Obzeral som si jej súmerné telo, dlhé štíhle nohy v legínach, jej ženskosť nepoznačenú pôrodmi, jej husté vlasy s krátkym, ale príťažlivým strihom. Obočie mala výrazné ako celú osobnosť. Všetko na nej bolo pre mňa ideálne. Asi som žil dlhý čas v celibáte alebo je typ ženy, ktorá rozdáva karty na počkanie a druhá strana aj tak nevyhrá, pretože nevníma obrázky v rukách, iba obraz pred sebou. Portrét obdivu. Zase sme sa ponorili do polohy pokojnej hladiny a vtom ju rozčerila vetou:
„Naposledy si mi chcel darovať svoj príbeh a tváril si sa pritom ako martýr. Ten výraz do mňa zavŕtal zvedavosť“ otočila oči ku mne a zostala pozorne počúvať. A tak som vytiahol z igelitky minulosti pár skutočností, ktoré zmenili moju osobnosť.

„Emka, to čo ti teraz poviem, nevravím ani sebe, nechcem to skrátka počuť. Ale možno, keď to dostanem na vzduch, tak mi zostanú čisté pľúca pre život. Vychovávali ma starí rodičia, otec s mamou robili na železnici, mama výpravkyňu, otec revízora. Brali si neustále služby, aby sme mohli dostavať dom a ja ako jedináčik, som bol odstavený do vedľajšej dediny k maminým rodičom. Obaja boli alkoholici a to nie hocijakí. Bez cigarety a pohárika som ich ani nevidel, buď mali v ruke jedno alebo druhé, najčastejšie oboje. Chodil som im kupovať do krčmy pivo a potom počúval ich hádky a bol svedkom ich každodenných bitiek. Nebolo vôbec čudné, keď som našiel starého otca spať v prázdnej vani, namiesto prikrývky mal na sebe železničiarsky kabát, čo mu priniesli rodičia a na jeho pleci odpočívala myš. Myši boli členmi domácnosti, pretože všade bola špina, odpadky a smrad. Keď som starú mamu poprosil, aby mi urobila pálený cukor, pretože piecť nevedela, tak sa pritom popálila a dostal som výprask aj od starého otca, aj od rodičov, keď prišli v nedeľu, že len vymýšľam a nedám pokoj. Mama mi vždy šuchla nejaké drobné, nech mám na zmrzlinu, či na horalku a hlavne preto, aby som nevystrájal. Vystrájať znamenalo to, že keď rodičia odchádzali, hodil som sa im okolo nôh a prosil, nech ma zoberú so sebou. Že budem poslušný, že som už veľký a môžem byť v prenajatom jednoizbovom byte sám, pretože som už veľký chlap. Nič nepomáhalo a keď sa presťahovali do domu, tak na mňa zabudli. Zobrali ma, až keď zomrela stará mama. Bola za sebou päťkrát v nemocnici a potom sa jej už viackrát nechcelo. Prvýkrát, keď pri bitke vybral starý otec z mrazničky kačicu a s celou silou ju ňou tresol po ramene. Mala zlomenú kľúčnu kosť. Len, čo mohla trochu s rukou hýbať, hádzal do nej pivové fľaše. On sa postavil na ulicu a ona sa pozerala z okna, najprv porozbíjal sklá v rámoch a potom ju konečne trafil. Prišla sanitka a zaštopkala jej čelo. Neskôr sa vybrali do mesta na nákup, no stará mama nenastúpila do autobusa, ale pod autobus. Takmer jej vodič prešiel po nohách. Starý otec ani nemukol, to suseda zakričala: „Vypnite motor, Julka leží pod avťákom“ zbytočne sa starý otec tešil. Neviem, čo to bolo za ľudí, či to vôbec boli ľudia. Medzitým jej obúchal hlavu o záchodovú misu a naposledy ju zamkol v komore na celú noc, kde zaspala na betónovej dlážke a dostala taký zápal pľúc, že už sa z nemocnice nevrátila. Vtedy som sa zapovedal, že ja svoju ženu nikdy neudriem, ani inak jej vedome neublížim. Že ak sa raz ožením, budeme ako dvaja v jednom, bez migrény zo zničeného spolubývania. Ver tomu, že som preto robil všetko, no bohužiaľ ma to prestalo baviť. Bez odozvy sa začínajú tvoriť v srdci cencúle. Ale dopoviem o mojom detstve. Keď som mal dvanásť rokov, prišli sme pozrieť starého otca. Nebolo ho a v dedine sa viedli čudné reči, že už týždeň nebolo počuť z jeho domu rozbíjanie, ani vulgarizmy, dokonca nesedel ani v krčme, či sa nepotácal po ulici. To sme sa dozvedeli, keď sme našli zamknutú bránku. Ľudia milujú cudzích informovať a obzerať si pritom ich reakcie. Naši to išli nahlásiť na políciu, ja som sa zatiaľ vybral prebrázdiť chotár za dedinou. V prírode som cítil chuť na zážitky, na hry detstva. A tam som ho našiel. Stál som na moste, rieka podo mnou ma zdravila hučaním, bola rozbesnená. Pod mostom sa zachytávali konáre a odpadky, díval som sa do spenenej masy, ktorá tam nemala čo robiť a vtedy mi skočil do pohľadu hojdajúci sa sud. Bol len meter od kraja a mňa pochytila zvedavosť, čo v ňom je. Zišiel som k brehu a nájdenou palicou šťuchol do hnedej vypukliny. Bola to štrikovaná vesta môjho starého otca. A keď som palicou nadvihol to, čo plávalo vedľa nej, skoro som si cvrkol. Zvrieskol som, pretože som nadvihol ruku, dlaň s prstami, z ktorých opadávalo mäso. Viac som nezvládol, utekal som ako šialený, najbližšia zastávka bolo družstvo. Tam som všetko vykoktal a potom som vnímal už len policajné autá a ruch celej dediny, ktorá bola do hodiny natlačená na mieste činu. Chcel som vidieť jeho tvár a tak som čakal, pokiaľ ho nevytiahli z vody, bol tam potápač a pohrebáci. Jeho tvár pripomínala tvár obra, taká bola napitá vodou, aspoň raz okúsila jej chuť , no nezvládla to. Mal zdeformované črty a rozmočenú dušu. Dopadol tak ako si zaslúžil. Nikdy mi nepovedal inak ako pankhart.“

Dohovoril som, stroho, bez ostrých detailov, ktoré mi križovali pamäť. Už ako dieťa som sa cítil starý. Šedivý s hračkami, ktoré končili podupané, roztlčené, vyhodené. A tak som nemal problém ani teraz povedať pár faktov na senilný spôsob. Ema sa nadvihla, oprela svoju tvár o moju a rukami ma pritlačila k sebe. Potom som dostal pusu na čelo a pohľad, ktorý sa podobal na mňa. Nechcel som sa v ňom vidieť, v tej ľútosti a súcite, veď o to mi vôbec nešlo.
„Nemôžem ti nič ponúknuť. Chcela som sa ťa spýtať, či nemáš chuť ísť do kina, tam by sme zabudli na tmu v sebe a stratili sa v temnote iných, ale nechcem ťa kompromitovať a ty určite tiež nepotrebuješ problémy navyše. Čiže môžeme využiť iba moje miniatúrne priestory a to na spôsob priateľov. Som totiž asexuálka. Teda, stala som sa ňou. Nikdy ma to s chlapmi v posteli nebavilo. Spojenie muža a ženy som skôr pretrpela ako si z neho niečo pekné zobrala. Vôbec to nebolo o tom, že by som zostala stŕpnutá, zaseknutná, práve naopak, snažila som sa nájsť pôžitok, užiť si to. No taký pocit sa nedostavil. Ani jeho slabší odvar. Keď prišlo k vrcholu, pochopiteľne, nie k môjmu, tak som zostala ležať ako odhodená bába. Prepadol ma neskutočne zlý pocit, kde som myslela, že budem utekať vyvrátiť nielen obsah žalúdka, ale aj obsah mňa celej. Hnus a odpor, to sú tie správne výrazy na dve prepletené telá. Už to nechcem zažiť, nebudem opakovať niečo, čo ma systematicky ničilo. Odvtedy som spokojná a nemám neurotické stavy, pri ktorých som bola schopná dobrovoľne odísť z tohto sveta. Vážne. Momentálne mám obdobie, že mi nikto nechýba. Ja viem, určite mi už chceš skočiť do reči, že to si len nahováram, že si nechcem vpustiť šťastie do života, ale takto to cítim a jednoducho nikoho nenechám zasahovať do môjho života, ani ma štiepiť rečami o plnohodnotnom vzťahu.“

Ema sa zdvihla a vrecúška čaju odkráčala zaliať ako storočná. Sveťo zostal v pomykove, či žije vôbec medzi ľuďmi alebo androidmi, novodobé diagnózy ho dokázali riadne vyplašiť. Uvažoval o frigidite, či asexualita je len jej nové meno alebo, či je to niečo úplne iné, akýsi smer a filozofia. Keď príde domov, musí si to overiť na internete. Bolo úplne jasné, že Ema sa nechce na tému sex a jeho podivné polohy baviť, preto ju zbytočne nerozčuľoval svojimi teóriami, ani poznámkami, čo si pripravoval počas jej monológu, ktorý mu k nej vôbec, ale vôbec nepasoval. Po čajovej sieste sa rozlúčil so zvláštnym nepokojom a odišiel do svojho vlastníctva.