Otvorila som zásuvku na komode, už na pohľad bolo zjavné, že v nej
čakajú úhľadné kôpky spodnej bielizne. Zaštipcovaný dohad.
Ja som v nej totiž ukrývala tri priateľky. Tanečnicu, speváčku a
ženu, ktorá maľovala na hodváb. Každý deň som ich pozdravila a
jednu z nich postavila na vyrezávaný stôl. Ako talizman, ako
bioenergiu, ako šepkárku.
Žehlím a oči mi zabiehajú k tanečnici, dnes má svoj deň, ja
tiež. Rozhovor medzi mnou a tanečnicou práve zažíva vzplanutie. Ruka kopíruje pohyby jej tmavých kučier, ktoré pri flamencu svietia do červena. Odraz sukne. Oheň a vôňa temperametnu. Nie raz práve táto vôňa prehlušila všetok krik z ulice, ale aj z vnútornej križovatky, kde sa zbláznili semafory. Bez tanečnice by som určite havarovala, čelná zrážka, kde spod ofiny vyteká zúfalstvo. Dožehlila som.
Rozhorúčená od entuziazmu, od horúcej pary, obliekla som sa do
dlhých šiat. Vo vysokých podpätkoch som vyklopkávala rytmus,
prúdil vo mne ako vlastný. Zo stropu začala hrať hudba, bolo to
šialené, ale načo hľadať reproduktory? Načo si kaziť autentické
poobedie, načo mať všetko zodpovedané? Óch, sladká nevedomosť.
Steká po mne pot, lesklý život, ktorý netreba osadiť do pántov.
Takto mu je dobre, kmitá v kreáciách a otlaky zbiera iba do
chodidiel, na mozgu sa vodový otlak nevstrebe, iba zväčší objem
hlavy.
Som fascinovaná, ako ma priateľky poznajú. Ich materiál sa mení s
mojou náladou, so zrkadlom, keď dlaň vyťahuje na svetlo božie
dôverníčku pre nastávajúce chvíle. Terakot, sadra, kryštál,
porcelán, drevo, textília plná vatelínu. Ak som do modra,
zružoviem, ak blúdim napätím, uvoľním sa, keď odhalia súmrak,
začne svitať.
Zajtra budem maľovať, umelkyňa ma čaká, dychtivo, tak ako jej
dychtivo rozpoviem svoj nočný zážitok. Dnes som sa premohla, ale
zajtra nie. Musí absorbovať mystérium tak, že ho zveční na hodvábe. Ja
a neviditeľná bytosť, ktorá na mne ležala a chcela do mňa preniknúť. Alebo som to bola ja a práve som do seba zapadla. Naozaj som sa zobudila na to, ako na mne niekto ležal. Spala som doleznak a ten pocit sa nedá odhodiť, ani ho vymeniť za blud. Bol skutočný, no vtedy sa postava prehupla do mňa alebo zmizla. Neviem. Ale jedno je isté, aj to, čo nie je okom, či dotykom zachytiteľné, má svoju váhu. A možno aj nadváhu.
Verím, že raz príde čas, keď sa neprichytím ako nahlas a nahnevane
vravím: odíď! Sama v tichu a predsa s niekým.