Poznačená vŕtam do seba,
vtláčam hmoždinky
a vešiam podobizne,
ktoré mi odcudzili pôvod,
už nenadávam.
Som kresbou obtiahnutou tušom
i tušením, ceruzkám dávam
priechodnosť až za,
vyfarbená sa ponášam
na riešenie.
Nádej je dlhá, čakanie široké,
splývajú, ja sa topím,
nielen pod vodou sa dá nenadýchnuť.
Rozdiel je v substancii dna,
v symbole, čo súcití s hladinou.

Nešpliecham utopickými prstami,
záchrana je o rozsah vyššie,
rogalo s konštrukciou, kde zavesenie
oddeľuje videné od blúznenia.
Vplyv okolia, dlahy a iné fixácie,
už nepodlieham
atmosféra hustne len po nie,
umývam sa bez pomoci,
len pozorovateľ z vnútra má nárok
dívať sa na pramienky,
ktoré stekajú v čiernom povzdychu,
vtedy stratená v minulosti šepkám,
ach, vôňa spomienok,
aj tá najhorkejšia z vás mala sprvoti
príchuť karamelu,
som vinná len chuťou na sladké,
ostatné podhodil život.

Dosprchovala som sa a more volá znova.