"Široký svet v úzkom pohľade." Túto vetu prečítala najmenej päťkrát, zakiaľ jej ústa prežúvali údené koleno s chrenom a prsty si obtáčali kôrku chleba ako prstienky. Keď bola ponorená do kníh, akoby telo, ktoré ju kontúrovalo, bolo cudzie, bez prepojenia a bez prahu bolesti. Až po zabuchnutí tvrdej väzby sa pozerala na obhryzené nechty, krvavé zádery, doškriabané predlaktia. Zdeformovaná.
"Bože, zase niekto zvoní."
Neznášala ľudí, nenávidela ich, považovala ich za štipce
na problémy, za citrodeko do prekysleného prostredia, za kožku na
prevarenom mlieku, ktorou sa pľuvalo na slová. Vstala od stola, kde sa kopili papiere, knihy, šálky od kávy a tanier s nedojedeným obedom. Nazrela cez sklo. Uvidela neznámu postavu v tmavom koženom kabáte,ktorý sa tiahol až k členkom a baretka nakrivo dotvárala profil pseudoumelca. Harmančekový župan si stiahla pevnejšie v páse a otvorila dvere, dvere do jej pohľadu zostali zabuchnuté.
" Dobrý deň, som portrétista. Viete, nie som odkázaný na podomové ponuky, no už pol roka vás stretávam v meste a vnímam vás ako výzvu pre moju výstavu. Ak by ste súhlasili, stačí mi k tomu jedno odpoludnie, načrtnem si vás uhlíkom a to bude moja predloha na plátno.“
Tváril sa ako prosebník, čo ju začalo vyvádzať z konceptu. Pôsobil skromne a oči až príliš vzdialené od seba svedčili o vysokej inteligencii.
Dotieravé spôsoby ľudí vedela vraždiť na tisíc spôsobov, no tu
sa pred ňou usmieval typ človeka, ktorý svojím prejavom pôsobil ako
psychofarmakologický priemysel, upokojujúco a predsa bez tlmičov
energie. Palcom a ukazovákom si poklopkala po brade a vyslovila niečo nečakané:
"Poďte ďalej. Musím sa vám priznať, že ste ma zaskočili."
Jeho vysoká postava sa ocitla v kuchyni, kde už Leona plnila dve šálky ovocným čajom so škoricou.
"Nech sa páči" podávala mu hrnček plný slnečníc, "posaďte sa a porozprávajte mi niečo o vás.“
Nečakala na jeho monológ, začala svoj. Ďalší znak jej atypického prejavu.
"Mám rada ľudí, ktorí majú svoju tajomnú tvár, ktorí si idú za svojím požehnaním, či skazou ráznymi spôsobmi. Ktorí sú presvedčení, že práve ťahajú pravdu zo šachty, vyslobodzujú jej stuhnuté údy a opuchnutý jazyk. Neviem prečo, ale mám z vás zvláštny pocit."
Nechala oči v obloku, ktorý sa tiahol až do magnólií v malej záhradke. Potom sa zháčila nad ľahkovážnosťou, s akou sa baví s cudzím človekom a zostala odmeranejšia.
"Odkedy maľujete? Je to vaša záľuba alebo sa dokonca živíte ako maliar portrétista? A kde máte ateliér?"
Vysypali sa z nej otázky a ona zistila, že už veľmi dávno nebola zvedavá.
"Pravdu? Môj život je skica a tak ju stále nanovo kreslím, gumujem, prerábam, v tom vidím tvorivý proces. Snažím sa o zachytenie zmyslu života" pohodlne sa oprel do ratanového kresla a chcel pokračovať, no prerušila ho hlasným postrehom:
"Už viem, čím ste mi taký povedomý, ste rovnako švihnutý ako ja. Myslím švihnutý na tú správnu stranu. Ešte aj vaša tvár je z každej strany úplne iná, presne ako moja. Z ľavej sa vysmievajú črty bohéma a večného dieťaťa, z pravej sa vystrkuje človek vážny, neznesiteľný, arogantný. Ozaj, môžem vás ponúknuť makovou štrúdľou? V noci som piekla, nemám rada spánok, tak šliapem po ňom ako sa dá."
Pozeral na ňu cez jej slová, pohyb pier, cez holé členky a prsty pravej ruky, ktoré sa o seba nervózne obtierali. Vyrýval si ju do skaly vo svojej pamäti. Očarila ho. Ani nevedel ako, už v ústach prežúval sladký mak a jeho telo bolo v neidentifikovateľnom rozpoložení. Teda, keby len jeho telo, to by bola zvládnuteľná premisa.
"Páči sa mi ako vám idú za sebou myšlienky, ako sa potom spontánne predbiehajú. Chcel by som vám niečo ukázať", roztvoril tvrdé dosky, kde ležalo pár výkresov. Síce to boli len oxeroxované kópie, ale prvotný dojem hodil Leone do úst komentár:
"Tak tomuto vravím umenie" a prekrížila si ruky na prsiach, klasický obranný manéver zo zistenia, že tento muž má dieťa a ženu. Veď, ktorá iná žena by sa dala jeho rukami zvečniť pri pôrode? A hlavne, keď výsledok bol na hranici surrealizmu? Len vlastná. Pozerala sa na výjav hoden obdivu. Na pôrodnej sále ležala žena, medzi roztvorenými kolenami sa skláňal lekár v okuliaroch. Z lôžka utrpenia viseli dlhé vlasy, žena z posledných síl posúvala dieťa na svet. A cez celý pravý horný roh detská tvár, ktorá sa pozerala na svoju matku, obzerala si studené svetlo tohto sveta. Hnedočervená sépia, ktorá bola použitá namiesto uhlíka zachytávala emócie zrodu. Leona pribuchla dosky.
"Tak nakedy sa dohodneme? Mne to vyhovuje doobeda. Hoci aj zajtra. Som zvedavá na seba. Či budem z papiera zazerať, alebo sa tváriť odovzdane. No jasné, tie moje extrémy" postavila sa a vyprevadila zaskočeného hosťa.
Zmohol sa len na: "V poriadku, zajtra o deviatej som určite tu."
Až cestou si všimol, že jeho ruky sú prázdne. Päť najkontroverznejších vecí zostalo u ešte kontroverznejšej ženy. Prečo tak zrazu vychladla? Ale s pózovaním súhlasila. Zajtra tomu určite príde na pointu. Alebo sa jej to rovno opýta. Prečo rovno? Krivo. Veď aj jej ženskosť chce v konečnej verzii namaľovať svojským spôsobom. Na prvej skice bude jej verná podoba a potom sa začne obraz lámať až po piatu skicu, kde bude excelovať prierez
tváre ako domu na kľúč, tam zachytil jej predstavy. Najprv si ich
musí samozrejme overiť. Asi to bude pre ňu podivné prekvapenie, keď zistí, čo on už stihol zrealizovať. S neskutočným potešením sa vedel hrať s výsledkom, ktorý neskôr šokoval verejnosť.
V tmavom, neútulnom byte si ľahol obutý do postele a premýšľal nad zajtrajším dňom.
Leona po odchode nečakanej návštevy konečne upratala komoru.
Naakumulovalo sa v nej toľko energie, že prestala rozmýšľať hlavou a začala uvažovať rukami. Odstránila z regálov neporiadok a oklamala sa, že zručnosť je jej druhé ja. Potom si sadla a poddala sa stavom uletenej existencie. Vychádzala z nej chuť, ktorú nikdy neprehltla.
Pozorovala obrazce bez ladu a skladu, zato s intenzívnym sfarbením, rútili sa dostratena a čím viac sa vzďaľovali, tým sa ona k sebe viac približovala. Postavila sa pred zrkadlo v kúpeľni, uvidela čudnú ženu. Jej ľavé oko sa lesklo životom a pravé bolo vyhasnuté. Ako vyprané tepláky, šaty vyžmýkané zo vzorov. Zľakla sa. Nepoznala tú osobu, akoby mŕtvola stála na živých nohách. Obrátila sa chrbtom, v duchu zopakovala abecedu a pozrela cez plece, či neuvidí normálny odraz. Nie. Zase len cudzinku, ktorá si požičala jej župan a zabudla sa očesať ako aj ona. Vlnité vlasy a hrebeň, príšerná kombinácia. O pol hodinu sa našla ako sedí v sprchovom kúte s doškriabanými prstami na nohách. Krvavé ranky ju štípali, no jej to bolo jedno. Chrasty sa už dávno stali súčasťou jej pokožky.
Začula zvuky, to sa domáci vracali z práce a zo školy. Ešte dobre, že ju vyrušili v chorom trávení času. Nemôže len tak odchádzať z reality do sveta dobrovoľných poblúdencov. Večer prebehol podľa zaužívaného stereotypu, každý tu žil sám pre seba. Dom jej pripadal ako mesto tieňov. Mihnutia a nemé oči. Už dávno tu nič nefungovalo. Neprijímali návštevy, nechodili na dovolenky, na rozhovor mali svoje telefónne čísla, na zábavu nočné posedenia na notorických adresách. Ešte šťastie, že zdedila poschodový dom po svojich rodičoch. Bola jedináčik, tehlovú opachu predala, zainvestovala do fondov a ročná renta jej dovoľovala žiť si na úrovni bez akýchsi osemhodinových výpadkov z domácnosti. Tri deti už neboli deti, ale dospelí ľudia. Zostalo len oslovenie mama.
A jej muž? Už dávno ju nezaujímal. Keď bola na smrteľnej posteli, nemal čas ani na spriaznený stisk ruky. Preto aj dala posteli názov,
"Odpočívadlo len pre zdravých", presne tak sa k nej zachovala. K
posteli mala vzťah, rodili sa v nej knihy, ktoré napísala. Asistovali
pri tom dvaja, samota a ticho. Ostatné bol proces kontrakcií mozgu,
ktorý vypudzoval myšlienky. A s ironickým dychom potom napísala
titul "Moja cesta po matraci". Bola to obyčajná rakovina. Vôbec sa
jej nečudovala, vedela predsa, že je od hlavy po päty nasiaknutá
hnevom a základnou stavebnou jednotkou pre bujnenie v organizme je práve on. Hnev a nenávisť. Odvtedy sa snažila ovládať svoju
prchkú povahu. Ale aspoň sa vykryštalizovali vzťahy. Muž, ktorý
sedel na ministerstve a rozvážal sa v Lexuse, vo vozidle s hybridným motorom, zase nemal čas. Vypočul si diagnózu s prídavným menom progresívna, poškrabal sa po temene a zahlásil:
"Musíš byť silná, ak chceš ešte žiť. Teraz musím odísť na poradu, prídem až nadránom."
Jeho prehlásenie ju buchlo po hlave, ona buchla dverami a v prvom momente chcela zomrieť ešte v ten deň. No potom si to rozmyslela. Ešte má v sebe toľko nápadov. A chcela vidieť svoje vnúčence a pri nich napraviť svoje výchovné prešľapy, túžila sa očistiť sama pred sebou. A to si nenechá ujsť. Nebude sa vyhovárať, že výchovu jej zhanobil muž. Keď bol konečne doma, dával dary plným priehrštím, všetkých miloval, ústa mal plné dobrej nálady a keď odišiel, deti si všímali rozdiel, ktorý nastal. Nešlo im do hlavy, prečo je mama prísna, prečo ich vydeľuje s vreckovým, zadeľuje im povinnosti, núti ich učiť sa. Otec to bol niekto. Dôležitý pre štát, zabezpečujúci
blahobyt rodiny, zaneprázdnený, ale chápavý pre ich potreby. Teraz
je to už inak.
Pred dvomi týždňami oslávila svojich neútulných 39, syn pracuje v počítačovej firme a dcéry chodia na vysoké školy. Už vedia viac o živote, no ju neprijali medzi seba, podľa nich sa nepresadila v živote, v manželstve a vo vzťahoch úplne zlyhala. Po mužovi zdedili dravosť,
ambície, ktorým chýbala ľudskosť a hlavne pocit dôležitosti,
ktorý ona nemohla ani vystáť. Snažila sa všetkých doma tolerovať,
čakali ich plné hrnce, vyžehlené šaty, na oko uprataná
domácnosť, bežné otázky. A potom prišli na rad dvere, mĺkvo sa
prisali do zárubní a zostalo kovovo. Už nemala ideály, ani chuť
niečo meniť. Všetko vymizlo, autentickosť zasypaná rokmi. To oni nadrobili na čisté úmysly apatiu. Celý jej život zostal pod rukami iných. Ale už stačilo. Dnes sa v nej konečne pohla ženskosť a ten maliar ju oklamal. Mal svoju rodinu.
"Ukľudni sa" nadávala si v duchu.
"Čo to táraš? Ako ťa oklamal? To ty si naivne dúfala, že bude žiť sám a nájdeš v ňom spriaznenú dušu."
Je pravda, že doteraz nikoho nehľadala, nič nerobila preto, aby jej bolo dobre na svete, dokonca podľahla skepse, že je to stav nemenný, no dnes sa jej roztrepalo srdce a povyletovali odtiaľ sympatie viac než len priateľské. Zaliezla do svojej postele s elektrickým vankúšom, jeseň milovala, ale studené múry jej prinášali okrem nostalgie aj vnútornú triašku. Dnes si elektrický vankúš priložila na brucho a pozorovala svoj dych. Roztvorila si dosky a vybrala odtiaľ zvláštne obrazy. Námety, ktoré sa vymykali bežnému chápaniu. Najviac ju zaujal portrét rybára, ktorý vylovil mesiac v splne a vyjednával s ním, aby sa zmenil na reflektor, ktorým by oslepoval ľudí. Stačilo prečítať si vety, ktoré sa vlnili na hladine. Doslovne tam bolo napísané:
"Z ryby by som sa aspoň najedol, ale z teba mesiac nie je
pre mňa žiadny úžitok. Iba ak by si zmenil svoje temné svetlo na
reflektor s oslepujúcim prúdom lúčov, nech môžem ľuďom kradnúť
zrak. Teda najprv zrak, potom aj zdravý rozum. Prosili by ma, nech
môžu žiť v tme. Radšej ako s prižmúrenými očami, pod ktoré
prenikajú otravné paprsky nepríjemnej vidiny. Vidiny ničoho.“
A mesiac odpovedal:
"Myslel som si, že si rybár, no Ty si iba udica, ktorá sa ohýba pod úlovkom obludných požiadaviek. Čo nevidíš, že ja som na oblohe a Ty držíš v rukách iba môj odraz? Si hlupák, ale môžeš to zmeniť. Keď začneš rozmýšľať nad mojimi slovami, už budeš na polceste k sebe. Lebo nevidíš pre svoje sebecké oči."
Keď dočítala a obzerala si prekvapený výraz odchádzajúceho
rybára, ktorý zabudol aj zahrešiť, zostala v úžase. Pred ňou sa
črtali dva výjavy, v pohybe uvažujúceho človeka. Ako krásne
spojil príbeh z abecedy do farebného zachytenia hlavných postáv, do rieky a bezoblačnej nočnej oblohy. Fascinujúce. Zaspávala pri prehadzovaní sa.
Ráno sa zobudila na plachte, ktorá pripomínala vtáčie hniezdo. Zato paplón s vankúšom sa zohrievali na zemi. Bolo sedem hodín, natiahla si joggingovú súpravu a zbehla do blízkej pekárničky. Raňajky nechala na stole, zapla kávovar, postavila na čaj a zatvorila sa v kúpeľni. Vyšla až keď všetci odchádzali, aj na ministerstve sa robí až od ôsmej. Muž si ju pozornejšie prezrel, no zostal bez poznámky.
"Prajem vám pekný deň"
jej obľúbená formulka poskočila éterom, ona poskočila tiež, mala
dôvod tešiť sa. Už neriešila maliarove záväzky. Prezliekla sa do
elastických šiat, ktoré zvýrazňovali jej udržiavanú postavu. Ich
lem končil nad kolenami a ružovo-modrá farba ladila s rúžom a
jemným mejkapom. Vlasy si rozčesala ako eskimáčka, stokrát prešla
kefou pomalými ťahmi po ich hustej dĺžke, ich objem sa zdvojnásobil. Naniesla si na ne balzam, ktorý mal vytvoriť hodvábny efekt.
S výsledkom bola nadmieru spokojná. Už len táto snaha páčiť sa, sa vymykala bežnému ránu, dňu, noci. Presne toto jej chýbalo. Inšpirácia urobiť zo seba príťažlivý objekt. Parfum si rozotrela po miestach, kde najvýraznejšie pulzuje krv, aby sa vôňa uvoľňovala podľa jej intenzity vzrušenia. Presne o deviatej niekto zazvonil. Vraj niekto. Predsa on, čiernovlasý, zelenooký muž s podivnými námetmi. Bola zvedavá na prvý moment, keď sa im pretnú výrazy. Na perách mu sedela túžba, prehovoriť sa až do jej túžby. Zvítali sa ako dôverný pár.
"Viete o tom, že včera sme sa zabudli predstaviť? Myslím krstnými menami. Ja som Kamil a vy ste Leona, máte to na menovke pri vchodových dverách.
Vystrel k nej ruku o pohľad vrúcnejšie a chcel sa nakloniť k jej
lícu, no ona pevne stisla podávanú ruku a narušila intimitu
pochvalou nad obrazotvornosťou v doskách. Zastal až v obývačke a rozhliadal sa, kde bude najideálnejšie miesto na portrétovanie. Aby ho zbytočne nerušili tiene zo záclon, ale aby tam bolo dostatok svetla. Ukázal na kreslo pri dverách, priniesol si taburetku z chodby a postavil ju oproti miestu činu. Žasol nad vymodelovanými partiami, ktoré mu síce boli známe, ale župan zo včerajška pôsobil na neho príliš neforemne. Leona vyzerala už teraz ako z obrazu. Na stolíku sa objavila káva, linecké pečivo a čistá voda v džbáne. Posadila sa do kresla, nohu prehodila cez nohu a so šarmantným úsmevom dala znamenie, že je pripravená.
Kamil vybral z veľkej aktovky uhlík, tvrdý papier v rozmere A3, premeral si symetriu pred sebou a začal ťahať čerň po výkrese.
"Môžem rozprávať? Pretože sedieť tu ako vo výklade mi ruší myšlienky."
"Samozrejme, ku kontúram pier sa dostanem až neskôr, najprv musím zachytiť tvar hlavy. Môžem niečo navrhnúť? Potykajme si."
Zahľadel sa na ňu s pokorným výzorom a senzitívne jej stisol dlaň už druhý krát za jednu hodinu. Potom sa nasilu odtrhol, uchlipol si z kávy a začal šermovať s uhlíkom.
Roztržitosť, to je ten správny výraz na jeho neusporiadané pohyby.
Leona ho okato pozorovala.
"Prepáč Kamil, ale chcem ti povedať, že nosíš so sebou akúsi podivnú energiu. Nechápem tomu, muži sú mi už dávno ľahostajní." Poznámka sa jej vôbec nezdala nevhodná, chcela sa s týmto človekom baviť otvorene a dôverne, pretože tak to cítila. Akoby už raz spolu žili, tárali pánu Bohu pred bránou a on ju pootvoril, aby ukázal zhovievavú tvár.
"Leona, vždy existuje len jeden človek, ktorý nás môže mať celého.
Myslím tým nášho duálneho partnera. Pred ktorým sme schopní
povedať, urobiť, nepovedať, neurobiť všetko. Vieme, že on nás
neodsúdi, ale pochopí. No nájsť ho v uprášených miliardách je
utópia. Vždy som túžil mať pri sebe ženu, ktorá bude poznať aj
počet pieh na mojej duši. Ale nestalo sa tak a preto sa túlam po
námestí života sám. Už nehľadám, stačilo. Čo naháňame, to pred nami uteká. Takže, ak je taká žena na svete, čakám, že do mňa vrazí a ja ju spoznám v jedinom okamihu. A teraz sa už musím sústrediť na detaily tvojej tváre“ a obrnil sa tichom.
V ten deň si už nič okrem bežnej konverzácie nepovedali.
Zostalo medzi nimi smutno a keď sa rozlúčili aj clivo.
"Zajtra by som sa ešte pohral s tvojimi neposlušnými vlasmi a vytieňoval pozadie."
V očiach sa mu zalesklo nečakaným dojatím a odkráčal do veterného poludnia.
"Čo to je?" pýtali sa obaja, ibaže každý pod svojou ofinou.
"Je to hriech neznámeho vnímať ako svojho?"
Obaja mali v sebepocit, o ktorom ani netušili, že existuje. Kamil jej zajtra povie o tom, že zomiera a chce umrieť v jej blízkosti. Už vyše polroka chodil okolo jej domu, popod jej okná, chodil s ňou na nákupy, na kávu do zastrčenej kaviarne, ibaže o tom nevedela. Videl v nej seba. Že žije len preto, lebo ešte neumrela. Bez úsmevu, bez krokov, ktoré sa náhlia k šťastným chvíľam. Veril, že túžby, ktoré si
predstavoval v jej hlave a fantázii a ktoré už dávno zachytil na
papier, budú akoby odfotené. To, že mu dovolí cvaknúť spúšťou,
už vedel. A on ju nesklame, ich životy sa predsa nemôžu dokotúľať do jamy bez toho, aby spoznali svoje skutočné ja. Vyzlečú tú prehnitú bezútešnosť a konečne sa pozrú na podstatu existencie. Cítil to vo svojich leukemických krvinkách.

O tri roky som stretla muža a ženu. Držali sa za ruky, úsmevy zavesené do večernej prechádzky sa túlili pod pouličnými lampami. Vraj sa jej podarilo napísať knihu, označenú za bestseller. Mala známe meno a spokojné oči. On vraj má ateliér v priestore, v ktorej ona žije s písmenkami. Jeho posledná výstava dopadla nad skromné očakávanie samotného autora. Za obrazy mu ponúkli sumu, ktorá by priniesla do ich nového domu komfortné zariadenie a želané auto. Tak sa aj stalo. Zaujímavé je, že deti ju zrazu prijali medzi seba. Podľa nich sa konečne odtrhla z reťaze, ktorú si sama nevedomky priviazala okolo života a systematicky ju skracovala. Teraz z nej cítili silu a rozhodnosť. A čerpali z nej pozitívnu energiu. Ako krásne si potykala sama so sebou.