Nespoznal ho hneď. Zdal sa mu omnoho menší, zošúverený.
- Ahoj, synak.
V žalúdku pocítil kŕč, v nohách slabosť, najradšej by utiekol, no nevládal.
- Ja...chcel som ťa vidieť...máš sa?
- Fajn.
- Fajn...Vyzeráš dobre, mama by mala radosť...
Z ošúchanej koženej tašky roztržito vytiahol akýsi balík a podával mu ho.
-Vezmi si.
Chvíľu pozeral na otcove hrubé prsty, otočil sa a odišiel.

- Žena!
Stála bokom, nevedel či pozerá na neho, či kamsi do neurčita, fľašu s pivom položila k stene a odišla.
- Páčiš sa mi.
Ale mäsitými prstami na pleci mu naznačil hranice.
- Pozri, nie je to sranda, robotu nenájdeš, jesť musíš, kto ti dnes čo dá zadarmo? A ona...
Žena priniesla veci. Hodila ich dcére na kolená a vrátila sa k fľaši.
- Dám ti návrh. Môžeš sem cez víkendy chodiť. Dáš ju do poriadku, vezmeš von, samozrejme, nie zadarmo.
Chcel odstúpiť, no hranice zostali pevné. - Nejde o peniaze, len...
- Teraz to nerieš, dohodneme sa. Čo je s tým pivom?
Na chodbe zostali zrazu sami, len žena ešte pregĺgala pri dverách.
- Kde ju môžem obliecť?
Akoby ich len teraz zbadala. Odstúpila a fľašou ukázala na dvere.

musím...ešte...bolesť...musím...musím...

Prekvapil ho dotyk. Tentoraz iný. Upravil jej sveter na ramenách a pozrel do očí. Nehybne. Odrazu sa napla, z hrdla vytlačila zvuk len vzdialene pripomínajúci slová, s úžasom sledoval, ako k nemu vystierala prsty, ruku, pomaly, s vypätím, až sa rozochvel vozík. Zachytil ju vo chvíli, keď už stuhnuté svaly napätie nezniesli. Kútikmi úst naznačila úsmev, možno tik, no opätoval ho. Zovretie povolilo.
Z čela jej zotrel kvapky potu. - Ako sa voláš?
- Jolana.
Chlapec stál medzi dverami. - Ja ju tak volám.
- A mama?
Mykol plecami a podal mu misku.
- Pre ňu?
Prikývol. Sedel na posteli a malíčkom vyťahoval z nosa šedozelené guličky. Po celý čas z nich nespúšťal oči.
- Budeš sa o ňu starať? Pomôžem ti.
Usmial sa nad jeho vážnosťou, veľkými tmavými očami a usilovným prstom. - A ty? Ako sa voláš?
- Mário.

Ahoj teta Vierka.
Zas ťi pišem. Mám nového kamaráda volá sa milan. Je to kamarát sestry. Ale ho nechce. Si mislim. Schováva sa v bratanecovej izbe. Aj v noci. Ale vtedy moj kamarád tu neni. Ja sa nestaram.
Starám sa o Jolanu a milan pomaha. Sobotu sme upratovali izbu hádzaly špinave handry do vreca a zametali a umívali. Milan príde zas sobotu. Boly sme aj vonku. Jolana tak zvlašňe kvičala a dvihala ruky. Milan vravel že sa teší. No sneh nepačil sa jej. Mala fialove prsti museli sme dnu. Kričala.
Teraz musím končiť lebo musim pozrieť jolanu ahoj.
Mário

Pod nechtami stále cítil jej izbu. Pozeral do stropu, premýšľal, čo má v sebe zanechať, či spokojnosť, hnev, alebo radšej nič, len vydýchnuť a nemyslieť na sobotu. Ešte ráno chcel ísť na úrad. Mali by to vedieť, no nie sú hranice, ako hranice. Tie na pleci...nevypol mobil.
- Čo robíš?
- Nič.
- Prídeš do klubu?
- Čo tak zrazu?
- Pozri, už som ti to vysvetlila. Nie je každý ako ty...! Mám sa ti ospravedlniť?
- Jej sa ospravedlň.
- Si... - Odmlčala sa. - Prídeš?
Znelo to takmer nežne. - Kedy?

Vnímal jej pot. Rukou tlačil zospodu na lakeť, druhou pomaly vystieral stuhnuté svalstvo, pokým neskrivila tvár. Uvolnil. A opäť. Opakoval to niekoľko krát. Za dva mesiace videl zreteľnú zmenu, no jeden deň v týždni je málo.
- Bo..lí.
- Viem, musíš to vydržať. - Usmial sa. Napriek bolesti mu venovala široký úsmev. Rozmazala sa mu.