Mám dve hyperaktívne deti a s nimi hádky, behanie, skákanie, smiech, stále dokola, po celý deň. Nechápem, ako to zvládam. Dobre, nezvládam. Občas by som ich, s rukami za chrbtom, priviazala k posteli, do úst natlačila handry a užívala si ticho.
Ale som matka. A tak si deň čo deň pripomínam dôvody, prečo dnes vstanem z postele a budem milá, bez záchvatov hnevu.
Vlastne, keď kričia a poskakujú, nevidia ako plačem, ako roztrasená beriem tabletky, aby som aj dnes dokázala s ich otcom mlčať. Keď kričia, to prázdno je znesiteľnejšie.
-Len ťa prosím, nezaťahujme do toho deti. Môžeš to pre mňa urobiť? Tak pre ne, môžeš sa aspoň tváriť, že nás máš rád?
Prečo mu to vlastne nenapíšem? Takto sa musím pozerať, ako trpí, keď mi má odpovedať. Možno ho treba udrieť, ako televízor a naskočí aj zvuk.
-Nedopustím, aby trpeli, rozumieš?
Fajn, toto som zvládla. Deti si štebocú. Pripravím večeru, spoločne sadneme k stolu, malá si prisunie stoličku bližšie k tatinkovi, bude vyjedať z jeho taniera, pred spaním sa spolu vybláznia a prečítajú rozprávku. Zaspia pokojne. Takto to bude. Normálna rodina. Len ja sa vždy večer rozplačem.
Netvrdím, že moje deti sú hlúpe, len sa utešujem tým, že sú príliš zamerané na seba, na hry, na neskrotiteľnú fantáziu, ktorá ich ochráni v akomsi čarovnom svete.

A potom sedíme za slávnostným stolom u mojej mamy, v duchu tradície vyslovujeme želania, tešíme sa na tie detské, plné hračiek, zážitkov a prázdnin, a tak vôbec nie som pripravená na želanie svojho syna.

-Chcem, aby sa tatino s maminou udobrili.

Mám dve hyperaktívne deti a Boh vie, koľkokrát som im vynadala do odporných krpcov, ktorým je všetko jedno, pretože myslia len na seba.
Odteraz, vždy ráno keď sa zobudím, pripomeniem si dôkaz, že to tak nie je. Stačí mi na to jediná veta.