- Pozri, ja za to nemôžem. Najradšej by som odtiaľto vypadla.
Pár tmavohnedých kvapiek padlo na obrus. Zdalo sa, že jej stiekli z vlasov. Zapálila si cigaretu, hlboko vdýchla, akoby chcela celú vtiahnuť do seba.
- Chcem ísť za ňou.
- Načo?
- Poď. - Chytil ju za ruku, no vytrhla sa
- Šibe ti?- Rýchlo postavila šálku a suchými časťami obrusu zastavila stekajúcu kávu.
- Čo zízate?!
Dve hlavy spoza dverí na konci chodby zvedavo nakúkali do kuchyne.
- Sme hladní.
- Zmiznite!
Deti odbehli, chodba zostala prázdna, dvere vľavo otvorené.
Intenzívny zápach mu nedovoľoval dýchať, no predsa stál a pozeral na ženu schúlenú na zemi. Neprirodzene zovreté prsty sa občas pohli. Oči pod zlepenými vlasmi nevidel, pery mala pootvorené, hlasno dýchala, zdalo sa, že spí.
- Poď preč.
Povedala to takmer prosebne, no nevnímal ju. Pristúpil bližšie a opatrne sa dotkol ruky. Nespala. Odrazu dýchala potichšie, cítil, že ho vníma.
- Hej!
Opatrne ňou zatriasol, schúlila sa ešte viac. Z tváre jej jemne odhrnul vlasy.
- Počuješ?
Pozrela na neho tmavými, neprítomnými očami, pozerala dlho, až zneistel.
- Teraz ťa vezmem do kúpeľne, nemôžeš takto zostať.
- Čo chceš robiť?
- Priprav vaňu.
- To myslíš vážne?
Neodpovedal. Vyzliekol si sveter. Pravú ruku jej vsunul popod kolená, ľavou zatlačil do ramena a otočil ju na chrbát. Bola ťažká, ťažšia ako on, napriek tomu si ju podobral, chrbátom najprv oprel o koleno, nadvihol nohy a s vypätím zodvihol. Cítil, ako ním presakuje moč, no nevšímal si to.

Dotyk. Iný...Nie bolesť. A hlas...mäkký, ako tiene na stenách.
Na tvári...čo chce?
Teplo. A bolesť, nie z tepla. Zo včera a predtým...na nohách, chrbte.
Teplo. A strach...
Dážď...nie za oknom...šteklí na tvári, celom tele...v nose...iný.
Čo sa deje?

- Uterák.
Vyhýbal sa modrinám, červenej, zapálenej koži na vnútornej strane stehien, aj keď netušil, či ju to bolí. Ruky, pritisnuté k hrudi, nedokázal vystrieť, ak silnejšie pritlačil, nahlas vykríkla. Či skôr chrčala, kým neprestal. Zabalenú do uteráka ju posadil na vozík, prstami sčesal vlasy dozadu a unavene sa vystrel.
- A teraz ju požiadaš o ruku?
Obecenstvo nečakal. Aspoň nie takéto. Na chodbe stálo zo desať ľudí, nakúkali do kúpeľne, zabávali sa.
- Čo takto sa ma najskôr opýtať, či ti ju dám?
Fajn, veď s tým rátal, pokojne. Vozík vytlačil na chodbu.
- Potrebujem pre ňu čisté oblečenie. A raňajky.
Až sa zľakol vlastného hlasu, chlapi naokolo nevyzerali prívetivo. Teraz zmĺkli. Pozreli na otca, ktorý sa ešte uškŕňal.