Keď spieva jeseň pieseň o nešťastí.
   Keď, chvalabohu, nič sa nestalo.
   Ten istý pocit úľavy je častý.
A som mu vďačná, aj keď za málo.
   Keď horí slnko, a už nie tak prudko,
   nehrozí hlave letným úpalom.
Nekreslím hrôzu po jaskyniach rudkou,
   keď steká slza šťastia po tvári.
   Som iba tvojou večnou nezábudkou.
Zabudnúť sa mi vôbec nedarí.
   Na ten čas letný ovenčený slávou.
   Na nový luster, spálňu. Na starý
klavír, čo aj tak nemá žiadne právo
   ozvať sa v noci, hoci nezaspím
   ako ty, chodím s pleťou popolavou.

A neviem či som tiež tam, kde zas ty
   rozprávaš, čo sa potom so mnou stalo.
   O smrti. O priateľskej účasti.
Sláva je preč. I preplnený salón.
   Len víno, ktoré po nej zostáva.
   Nič po ňom nezostane. Ani v malom
pohári na dne. Zlom po oslavách.
   Zostane iba slabá vetchá nádej,
   že správa o tebe je nepravá.
V jeseni pieseň si ťa aj tak nájde.
   Zaháňa tieseň niekam do kúta.
   Ach, choď si tieseň, choď si niekam. Hajde!
Myseľ si aj tak niečo vyhúta.
   Nech vyjde slnko nad horizont. Teraz
   chcem počuť raňajšieho kohúta.

Nech si ma smrtka ešte neobzerá.
   Vidím ju iba v svojom zrkadle.
   Ukáž si, dievča, jak mocná je viera!
Jak tvoje oči v tvári. Na pádle.
   Oklam tú svoju odloženú fotku!
   A je to predsa dobrý nápad, len
trpezlivosťou svoje kroky podkuj!
   Šialenstvom ženy, ktorá prehnala
   až po kraj pamäť. Teda až po bod, ku
ktorému mala blízko od mala.
   Otvoriť k smrti zavalený príklop!
   Nech razí zo mňa ako z kanála!
A ona razí, až ma pri tom myklo!
   Príbeh sa musí stadiaľ ponáhľať.
   Rozprávač umrel. Umrel bezmála.