Sadni si len tak pred krčmu, a čakaj,
   pokým sa ona sama otvorí!
   Nebo, na ktorom uvidel si vtáka,
letí nad otvoreným nádvorím.
   A možno otvorí sa tvojmu svetu
   obraz raz navždy. Aj keď neskorý.
Veď človek, s ktorým si ťa možno pletú,
   zostane drúľať vodku do rána.
   Zostaneš. Aj keď nezostaneš pre tú
vidinu neskorého svitania.
   Zostaneš, aj keď zobudí ťa kohút.
   Prvý spev. Druhý. Tie ťa vymania
z myšlienok, čo si nevenoval Bohu.
   Aké sú zradné. Tvoje myšlienky.
   Rád by si len tak nezatratil mnohú.

A masa, čo vie, povie – amen. Kým
   nie je už medzi vami žiadny rozdiel.
   Kým je ten rozdiel aspoň neveľký,
kým aspoň jedno drobné pierko drozdie
   vymaní dušu, a tá do výšok
   vyletí s tým, čo chcelo by len do dier
zaliezť a zostať skryté po zvyšok
   života, ktorý sa ti iba marí.
   Vyletieť k nebu. Teda. Aký šok,
pre toľkých ľudí. Vyjavených tvárí.
   Raz budeš žiť zo svojich spomienok.
   Pamätaj na to! Spamätaj sa starý!
Dva roky máš? Ach, kto vie? Iba rok?
   Aj jeden k tvojej večnej spáse stačí!
   Ešte ti blčí v očiach plamienok.

Ten oheň v krbe. Stopa po kutáči
   na šťastnej karte, ktorú práve máš,
   osudnou nocou môže sa stať. A či
nie je On, kmotor, ktorý do neba,
   aj keď sa ako kmotor iba tvári,
   svoju tvár chváli, aj keď netreba?
To niečo sa ti len tak nepodarí.
   Nedať si ešte ďalších desať pív.
   Nedať si ešte, ešte za pohárik.
Ach, to sa nezdá. Kto to pochopí?
   Zaspal si mladý, zobudíš sa starý.
   Niekto ťa budí. Dáva dokopy.
Potom sa jemne mení na rozmarín.
   Príbeh sa ľahko, ľahko dotvára,
   až keď sa pery dotknú pohára.