Červená ruža na mužovej hrudi.
  Ak ti to vravím, teda je to tak.
  Darmo ho budíš. Už sa nezobudí.
Červená ruža kráča ako rak.
  Ako čas ku nám naťahuje ruky.
  Aj on je mŕtvy. Ďalší neborák.
Poďme s ním ešte dozadu, kým
  obrázok zhltnú jeho plamene.
  Zložitý obrad pre nás jednoduchých,
ktorí ho nepoznali po mene.
  Otvorme peklo, ak nám neprihára.
  Tie veľké vráta, vráta drevené.
Povesť nám povie, nie je taká stará,
  kto strelil capa, a kto vystrelil
  v kostole rovno naňho. Na zvonára.

Tak sa rád hostil, rád sa veselil.
  Myslel si: „Čo sa budem trápiť?“
  Neumrel na smrteľnej posteli.
Z kostola nesú jeho telo chlapi,
  ktorí si vari trochu vypili.
  Aj zvonár... Ťažký... Akoby sa napil.
Kĺže sa z rúk. A padá vo chvíli,
  keď nohy zídu z kostolného prahu.
  Farár sa pýta: „Čo to za sily?“
Stojí to za prd. Nie však za námahu.
  Zmysly sa na okamih popletú.
  Obraz sa trhá. Ukazuje nahú
povahu sveta, ktorý nie je tu,
  niekde nám zmizol. Ako vrah v pekle.
  Išiel tam robiť čertom osvetu.

Namiesto času len hodiny. Vleklé
  sekundy, ktoré telo zodvihnú.
  „Farár náš, ty sa nám tu nepleť!
Nepil si s nami. Veď si nemal chuť.“
  Sen je sen, aj keď sa mi všetko nezdá.
  Čas prudko skočil. Už ho kladú dnu,
akoby kládli plnú lunu k hviezdam,
  Na čistú posteľ. Ako v nedeľu,
  keď jeho žena pečie osie hniezda
pre svoju dcéru oddnes dospelú.
  Nech si ho na koláče pomelú.
Nám leží niečo iné na žalúdku.“
  Príbeh sa náhli s nimi do pekla.
  Žena ho do koláča zapiekla.