Šťastie je mať. A nemať. Príliš málo.
Snáď sa mi raz tak vyhnúť pošťastí.
Pamätám. Ráno. Na priedomí stálo.
Na kraji nepríjemnej priepasti.
Ten pocit. Prehnaný. A pričastý.
Prvý bod sna a každučkého snemu.
Prichádza. Ale nenáhlim sa k nemu.
Hádžem mu svoje dni a žalude.
Hovorím k nemu. Ako ku malému.
Už nikdy taký šťastný nebudem.

Šťastie je byť. A nebyť. Príliš málo.
Nežiadať si ho ani v nešťastí.
Bublina sna. Ten nafúknutý balón.
A pohyb k sebe. V tejto oblasti
nebudem prvý. Viac než stý a stý.
Oddať sa času. Času pokútnemu.
Nezmením túto chvíľu. Na dilemu.
Čo duša tuší, ruší zraku vnem.
Bola si milá. Ku mne. Nemilému.
Už nikdy taký šťastný nebudem.

Šťastie je smieť. A nesmieť. Príliš málo.
Keď osud v kartách príliš nemastí.
Keď si ho plný. Keď je prázdny salón.
Keď sa už nehráš. Ako s tým a s tým.
Som sám. A vyvlastnený. Vo vlasti,
kde dobré meno podobá sa zlému.
Kde rýchle tempo prejde k pomalému.
Kde sám svoj márny život skončiť smiem.
Ach, moja milá. Zmeňme radšej tému.
Už nikdy taký šťastný nebudem.

Dopraj mi aspoň. Čo dopraješ jemu.
Iba ty poznáš moju pravú cenu.
A hádžeš na mňa svoje haluze.
Boh je môj svedok. Nado mnou je Zem.
Ona sa nikdy neumára pre múr.
Lepený z hliny. K Nebu oblačnému.
Už nikdy taký šťastný nebudem.