Už ani nevieš... Kam ťa čerti nesú?
Do pekla s tebou! Ty sa nestratíš!
K rybníku? Mlynu? Samote, či lesu?
Večné sú iba tvoje návraty.
Život je za okamih prehratý,
keď stratíš peniaze. A túto silu,
ktorá ti nikdy nehovorí – miluj –
keďže ťa vyprevádza do noci.
V nej stretneš sama vodníka i vílu,
lebo si mocná v svojej nemoci.

Slabý je svet. Tak ani ty sa nesúď.
Nežiješ tu na jeho útraty.
Slabá si ty. A iní silní nie sú.
Všetko sa v tebe naraz prevráti.
Mocné sú putá moci. No a ty
máš túto slabú chvíľu. Ale milú.
Tak zostaň s nami. S nami znovu vylúp
ten čas, ktorý mení život na pocit,
že nie si sama. Nad nami sa zmiluj,
lebo si mocná v svojej nemoci.

Ten zlatý dážď! Keď ideš z jeho plesu.
Milenec zo sna v sebe zabratý.
A ortieľ smrti? Nevynesieš len súd,
veď si ho vytratila na trati.
Chceš niekam zmiznúť. Ale nedá ti.
Má svoju jazdu. Svoju nespanilú.
Vráť čas. Aby si nestratila chvíľu.
Slobodní sú len tvoji otroci.
Osedláš koňa – sadneš na kobylu,
lebo si mocná v svojej nemoci.

Dobre, že ľúbiš samu seba. Ty ľúb!
Ide o tvoju nenásytnú milú.
A o to, čo ju neraz zaskočí.
Bude to jemné. Temné ako cit.
Obráť sa ku mne. Ako k nenásiliu.
Len tak sa otoč! Získaš novú silu,
lebo si mocná v svojej nemoci.