Breh. Breh a jarček. V ktorom teraz plávaš.
V ktorom ťa nikto nikdy nechytí.
A mútna voda, z ktorej bolí hlava,
môže ísť momentálne do riti.
Si ako poklad. Na dne ukrytý.
Tam všetko všetkým pred všetkými skrývaš,
kým príde k tebe ďalší veľký príval.
Len duša jednoducho dvojaká,
v ružovej koži náruživo živá,
nechce sa meniť práve na raka.

Boh. Ktorý nebol. S tebou. Na oslavách.
Pod tvojou pažou v nežnej pažiti.
Len jeho hlava popolavo plavá
znesie tvoj pohľad. Zlý a zložitý.
Máš tiež ten pocit. Ale – stačí ti?
Tá jeho tvár a popolavá hriva...
Boh, ktorý pri nás unudene zíva,
bude sa celý život zajakať.
Aj z tvojej duše, keďže ešte lživá
nechce sa meniť práve na raka.

Po brehu kráčam. Kráčam – ľavá, pravá.
Môj pohľad práve jarček zachytil.
On už je taký. Tak sa so mnou hráva.
Pred tvojím zrakom stále ukrytý.
Nevyznám sa v ňom. Priznaj – ani ty!
Tak to už vlastne na tom svete býva.
Dnes si už mŕtva. Lenže ako živá
mala si Boha. Toho dobráka.
Chytený v pasci ako do pletiva
nechce sa meniť práve na raka.

Dobré je vedieť, čo sa v tebe skrýva
i keď si milá, nežná, náruživá,
akoby som si s tebou preskákal
bolesť i radosť. S dušou vojaka
o ktorej povieš, že musí byť sivá,
lebo len dúha citov, v ktorých bývaš,
nechce sa meniť práve na raka.