Len tíško a pokojne.
Navždy usadené v lícnych jamkách komunikovalo so svetlom
v predsieni.

Posledné slová povedané Danielom a prvé počuté za bielou,
pomyslenou záclonou, kde objavil slobodné pľúca, ako sa
nevedia rozhodnúť. Dýchať smerom dnu, alebo von. Začalo to
záhadou, či zvedavosťou ? To už nikto presne nevie, no určite
vtom boli namočené tmavohnedé oči starca. Každé ráno
sedávajú za oknom pod lesom a zhovárajú sa so stromami
a s vtákmi v hniezdach. Čudák.

Len tíško a pokojne.
Postupoval v smere prúdu života, pomaličky strácal na intenzite,
svaly chabli a koža sa čoraz viac lepila na kosť. Akoby niečo, čo
bolo kedysi pod ňou, kamsi plazivo odchádzalo, alebo sa vylievalo.
Otváral sa novým možnostiam. Vstupoval do svetla a svetlo do
tela. Začínal mať pocit ľahkosti. Na chvíľu stratil vedomie, že je
bytosť. Myslel si, že je vzduch prečistený stromami a podávaný
ďalej. Že je život pulzujúci v krídlách. Že je pierkom, čo krúži okolo
starca.

Prepojenie matky s dieťaťom neviditeľnými retiazkami s malými
zvončekmi, hrajúcimi melódie vyvolávajúce mravčenie, bez výzvy
otvorilo dvere a roztrhlo lano nad priepasťou. Vtáci sa rozleteli,
aby vzápätí vytvorili kruh a Daniela schovali medzi seba.

Možno teraz každé ráno čaká tmavohnedé oči za oknom pod
lesom a občas si pošle vtipnú správu na nemocničný monitor.
Úsmevom zotrie slzy matky a ďalej sa tvári, že spí.

Prvá a možno už posledná...