Fíha ? Vôbec nechápem, ani filmom nerozumiem. Keď ich vydržím pozerať, musím sa spýtať, o čom to je a dakedy sa robím, že viem. Aj minule som sa dal nahovoriť na Jamesa Bonda... ale košeľu mal peknú, iné som už zabudol ... Mnoho vecí ide, no ľudia dakedy nezvyknú takto. Ani ja. Neviem žiť v strese, väčšina to však ovláda. Často sa neporežem, neľúbim krv ani na pohľad.
Rožčuľuje ma, že neviem a potrebujem cudzie ruky, aby som bol unesený, lebo inak sa nepohnem z domu. Takže všetko okolo mňa má moc. Ak nie je silnejšia depresia. Potom hádžem po iných záchranné vety a pozerám na obaly kníh, lebo ich nevládzem otvoriť. Pritom sú v nich dobré rady pre ešte živých. Viem aj, na ktorých stranách jedinej knihy, ktorú som ani poriadne neprečítal. Lebo ma bavia práve tie. Keby som ju nezačal čítať ešte v mojich 20 rokoch, nič by som o sebe nevedel. Bola to kniha o Jamesovi Bondovi, krycie meno - Victor Hugo. Skvelý chlapec do svojich, tuším 84 rokov. Mal neskutočné zbrane a sociálne cítenie. Jeho smrť bola štátnym smútkom. Ale ešte viac mojím. Lebo, ako vidno, prežil som ho. Zanechal stopy, no geniálne topánky si vzal so sebou. Na čo mu boli ? To mu zazlievam. Mám nervy, keď vidím dlhé texty. A on nie. Veď ovládal študovane ďalších agentov, ktorých som taktiež prežil. Spomeniem aspoň Shakespeara a Goetheho. Ani neviem, aké mali čísla. Ja nesiem na chrbte teraz 64, (to je číslo, nie môj vek) ale nikoho to nezaujíma. Prehodil som teda naň bondovskú košeľu, lebo sa ochladilo ako v septembri. A je po mne. Večer, keď si ho budem vyzliekať, vybavím si svoju mladosť v júli. Roky už zabúdam a mesiace sa volajú vždy rovnako.
Jaaj. Idem. Vraj sa rozpadla Slavonika.To je taká webová schránka tých, čo ešte nedávno žili a dávali si pekné mená. Ale web sa zavrel. Stihol som uskočiť do väčšej mláky a stretol veľa známych, ktorí nepodľahli rakovine. Tak nech sa už nedejú horšie veci.