Kedysi dávno sa neďaleko prenáramnej, novozámockej pevnosti nachádzal tmavý, močaristý a veľmi starý les. Nikto sem už dlhé roky nechodil. Veru by nebolo rozumné len tak si tu pobehovať, keď by ste kedykoľvek mohli spadnúť do nejakého skrytého močiara. Navyše sa hovorilo, že medzi stromami stojí pozbíjaná drevenica a v nej žije strašná striga. Či je to pravda, to nevie takmer nikto, no existuje takýto príbeh:
V hrdej pevnosti žil istý mladík. Bol veľmi chudobný, no schopný v boji. Všetci vojaci krútili hlavami, keď ho videli zápasiť s Turkami. Aj samotný, hradný kapitán ho neraz pochválil. Kvôli svojej dobrej a pevnej povahe si vyslúžil celkom schopný domček a nasťahoval tam aj svoju bojazlivú mamu. Vojak sa volal Ján Teleg.
Jedného dňa sa Jano pri chvíľke voľna vybral domov na obed.
„Len si dávaj na seba pozor,“ upozorňovala ho mama už asi desiaty krát.
„Nebojte sa. Mňa len tak ľahko nik nepremôže. Ani Turek, ani choroba ba ani striga. Veď mám šabľu,“ chvastal sa a tľapkal po rukoväti.
„Keby len Turek,“ zalamovala rukami mama. „Nerob si posmech. Ty nevieš aké strašné môžu byť stridžie čary? Nesmieš jej skrížiť cestu! Treba byť skromný a nerobiť si žarty z čertových síl,“ varovala ho a už aj odkladala prázdny tanier.
Jano sa postavil, pretrel si spakruky ústa a hovorí: „Kde by sa tu vzala nejaká stará striga? V tejto pevnosti je miesto len pre hrdinov. A keby aj došla, obrátil by som ju a ukázal bránu.“
Telegova mama mykla plecami. „Ja som počula, že striga chodí po okolí. S takými vecami sa nežartuje.“
Jano sa zasmial: „Vraj cestu skrížiť.“
„Len ty pekne nevymýšľaj!“
Jano krútiac hlavou opustil dom. Musel sa rýchlo vrátiť na baštu.
Utekal po rovných uliciach, čo mu nohy stačili, až pribehol na preplnené námestie. Obe protiľahlé hradné brány boli otvorené a on si nevšimol, že sa z diaľky k nemu blíži voz s párom gaštanových koní. Pohonič plieskal bičom a duril žrebce, akoby chcel pevnosťou len tak prefrčať. Všetci ľudia, dokonca aj vojaci mu uskakovali. Jano Teleg sa nevedomky postavil do cesty rozbehnutým tátošom a tam chvíľu oddychoval.
„Uhni, sopľoš!“
Začul. Obrátil sa na rútiaci sa voz a zbadal, že pohonič kričí naňho. Razom sa rozhneval a nepohol sa z miesta.
„Prrr!“ Kone s vozom mu zastavili priamo pred tvárou. Vedel, že keby ho pohonič zrazí, všetci vojaci by okamžite zločinca chytili a popravili. Jano si obzeral koniara a uvidel, že to nebol muž, ale stará žena. Na hlave mala tmavý ručník. Vráskavá koža jej ovísala z tváre a ten špicatý, škaredý nos ju zohyzďoval ešte väčšmi. Na chrbte sa jej ako veľký kopec týčil hrb.
„Hej, sopľoš. Uhni, kým som pokojná!“ zarapotala starena.
„A neuhnem. Ja som vojak a nie sopľoš! Nemáš právo rútiť sa cez pevnosť len tak ledabolo. Hneď ťa môžem nabiť, baba stará.“
Starena bola zúrivá. „Nech ťa porantá! Sopľoš. Uvidíme, kto koho vybije.“
Teleg sa zasmial. Starena urazene vytrčila bradu, popohnala kone a obišla vojaka s mrazivým hundraním. Za chvíľu zmizla v druhej bráne.
Jano sa vybral na stráž a počkal si do zotmenia, aby sa konečne mohol ísť vyspať.
„Hej, Teleg. Poď do krčmy,“ volali ho ostatní vojaci, no Jano krútil hlavou.
„Zajtra. Dnes som veľmi unavený,“ hovoril.
Kráčajúc po prázdnych uliciach, zrazu zacítil bolesť na zátylku.

„Na stole máš večeru,“ povedala mama, keď videla, že syn sa vrátil.
„Dnes nebudem jesť,“ odpovedal jej a hneď vysvetlil prečo: „strašne ma hlava bolí.“
„Možno z tepla,“ utvrdzovala sa mama a priložila mu ruku na čelo. „Horúci nie si. Nič to nebude. Choď si teda odpočinúť!“
Teleg spravil, ako mu nakázala, a hoci mu to chvíľu trvalo, zaspal. Nebol to veru spánok, aký si predstavoval. Zostalo mu teplo a stále sa prehadzoval pod ťažkými perinami. Noc len tak-tak prečkal.
Nastalo ráno. „Rýchlo. Vstávaj! Musíš na hradby.“
Jano sa prehodil na bok a pootvoril ospalé oči: „Nemôžem,“ zastonal, akoby bol chorý. „Celé telo ma bolí.“
Mama sa preľakla a rýchlo mu položila dlaň na spotené čelo. Jano horel. „Predsa si dostal horúčku,“ vystrašila sa.
Ochorieť v tomto čase nebolo príjemné. Neraz sa stalo, že zdravý, silný chlap dostal horúčku a za pár dní ho vynášali z domu na márach.
„Idem za hradným kapitánom,“ povedala a už jej aj nebolo.

Keď prechádzala cez pevnosť, narazila na svoju starú kamarátku Ilku.
„Kde sa tak náhliš, Kata?“ opýtala sa Janovej mami.
„Bežím za veliteľom. Syn mi ochorel,“ odpovedala narýchlo a utekala ďalej. Nemohla sa zdržovať. Prišla na baštu, v ktorej mal jej syn slúžiť. Poopytovala sa na kapitána a chlapi jej prezradili, kde je.

„Čo sa plašíš?“ opýtal sa prísny veliteľ od svojho stola.
„Prišla som za svojho syna. On ochorel.“
Kapitán mávol rukou. „Nech sa vyspí, nahradí ho iný. Teraz bež!“
No Kata sa nedala odbiť: „Potrebuje bylinkára, ja si to však nemôžem dovoliť.“
Kapitán vzdychol. „A akože sa volá tvoj syn?“
„Teleg Jano.“
„Teleg ochorel?“ opýtal sa skôr pre seba. „Poznám ho. Znamenitý vojak.“ Chvíľu rozmýšľal, ale nakoniec povedal: „Neboj sa, pošlem mu najlepšieho lekára.“
Mama sa uspokojila a s vďačnosťou odišla.
Keď prišla domov, uvidela svojho syna v triaške. Jano bol na tom omnoho horšie. Položila rukou na synovo rameno. Bol horúci a po čele mu stekali kropaje potu.
„Neboj sa. Príde lekár. Zatiaľ sa najedz,“ a zaraz mu utekala pre krajec chleba. On však odmietol a tak to bolo aj keď mu ponúkala čerstvú vodu.
„Čo je s tebou, synček?“ zalamovala rukami zúfalo. Na to niekto zaklopal a mama hosťa vpustila dnu.
Muž bol územčistý, starý a šedivý. „Poslal ma sem kapitán,“ zabručal. „Kde je chorý?“
Janova mama rýchlo zaviedla lekára k synovej posteli a ten začal skúmať. Ona len potichu stála v rohu izby. Po chvíli sa muž postavil a skonštatoval: „Má horúčku. A zimnicu,“ už sa aj chystal preč: „odporúčam studený kúpeľ. Zmiernite horúčku a spravte mu čaj z týchto byliniek.“ Lekár jej podal vrecko.
„A prejde to?“ opýtala sa matka.
„Nó,“ muž sa zamyslel. „Malo by.“ Napokon odišiel.
Janova mama sa rýchlo chytila do prípravy kúpeľa, no keď prišla k synovi, ten už dávno spal.
Na ďalšie ráno to bolo ešte horšie. Jana skrúcala veľká bolesť hlavy, triasla ho zima a už nevládal ani ústa poriadne otvárať. Mama mu stále ponúkala jedlo, no on odmietal. Keď Jano pristúpil na studený kúpeľ, jeho stav sa zhoršil ešte viac.
Na dvere opäť ktosi zabúchal: BUM, BUM.
Do domu vošla kamarátka Ilka. „Kata, čo povedal lekár?“ opýtala sa vážne pri pohľade na zmoreného Jana.
„Odporučil studený kúpeľ,“ odpovedala roztrasene.
Ilka krútila hlavou: „Títo kapitánovi bylinkári nevedia nič,“ zahľadela sa žene do očí a hovorí: „kedy jedol Jano naposledy?“
„Už sú to dva dni,“ vzlykala.
„To sa mi nepáči. Chytro daj pohár s vodou! A lyžicu!“ doplnila. Keď to Kata položila na stôl, Ila ešte povedala: „Daj ďalší pohár, ale prázdny. Budeme prelievať!“
Telegova mama poslúchla. „Myslíš, že sú to čary?“
Ilka vzala drevenú lyžicu a načrela do pohára. Trasúcou sa rukou preniesla lyžicu nad prázdny pohár a tam vodu vyliala. Takto to urobila sedemkrát. „Lyžica vystala,“ zašepkala. „Dobre. Teraz daj krajec chleba!“
Kata zobrala posledný, ktorý mala a podávala ho Ilke. Tá odtrhla kus striedky, začala ju mielniť do pohára s vodou a pritom si čosi šepkala. „Teraz pozeraj!“
Drobné omrvinky začali klesať na dno.
„Mohla som si myslieť. Je urieknutý,“ povedala napokon Ila. „A keď ho z toho nedostaneme, Jano zomrie.“
Kata sa pri Iliných slovách rozplakala.

„Jano,“ vyrušila ho jemne Ila zo spánku. Mladík pootvoril oči, ale nič nepovedal. „Skrížil si niekomu cestu?“
Teleg prikývol.
„Bola to starena?“
Opäť prikývol.
Kata bola čím ďalej, tým viac vystrašená. Ilka položila poslednú otázku: „A mala ručník na pipíšku?“ Bola to veľmi dôležitá otázka. Jano chvíľu nereagoval, no zrazu slabo prikývol. Starenka sa postavila a obrátila sa na Katu. „Bola to striga z močiaru.“
„Poraď, čo robiť?“ prosila Janova mama.
„Nič sa neboj.“ Schytila pohár s omrvinkami a dala chorému trikrát chlipnúť. Nakoniec mu spakruky tou istou vodou pretrela čelo a oči.

Obe si zasadli za stôl a Ilka začala hovoriť: „Videla si, že lyžica vody bola navyše. Znamená to, že striga sa skrýva v tomto dome,“ zašepkala. Kata sa preľaknuto obzrela. „Je to zlá sila. Teraz ti poviem, čo urobíš.“
Janova mama bola prichystaná na všetko. „Do zotmenia prehľadáš celý dom. Aj ten najtmavší kút. Musíš nájsť niečo, čo sem nepatrí. Niečo, čo nie je tvoje ani Janove. Čím skôr to bude, tým lepšie. Tento pohár idem vyliať na krížne cesty a po zotmení prídem. Poviem ti, čo ďalej.“
Kata prikývla, odprevadila Ilku a začala hľadať. Prekutrala skrine aj komoru. Pozdvíhala periny aj slamníky, pohľadom prešla steny. Nič, čo nebolo jej nenašla. Slnko už skoro zapadlo. Naraz si dala ruky v bok a prešla okolo Janovej postele. „Au,“ niečo ju pichlo do nohy. Zohla sa a uvidela drobnú ihlu zapichnutú v dlážke. „Čo to tu robí?“ myslela si. „Toto nie je moje.“ Zdvihla ju k očiam a dobre si ju prezrela. Toto je to, čo som mala nájsť? Malá ihla? Položila ju na stôl a sadla si. Keď slnko zapadlo, Kata sa postavila, že zapáli sviece.
BUM, BUM. Janovu mamu myklo strachom. Ilka sa vrátila.
„Tak čo? Našla si?“ pýtala sa hneď od dverí.
„Veru našla,“ odpovedala Kata, „pozri!“
Babky si zasadli k stolu a hľadeli na položenú ihlu.
„Teraz prines vrece!“ rozkázala Ilka.
Kata hneď utekala do komory. „Tu je,“ ukázala.
„Dobre. Musíš tú zlú silu zlomiť. Prelom ju na polovicu!“
Kata spravila, ako Ilka kázala a snažila sa ihlu prelomiť, no tá sa len ohýbala.
„Vidíš, ako sa bráni? Striga jedna. Nechce sa vzdať,“ odmlčala sa „Tuhšie Kata!“
PRASK. Ihla sa pod tlakom zlomila. „Výborne,“ potešila sa Ilka a hneď pokračovala: „Hoď ju do vreca a zaviaž ho!“ Keď tak bolo, hovorí: „Vyhoď ho pred dom!“
Takto sa Janova mama zbavila strigy.
„Teraz zostáva jediné. Dobre počúvaj, pretože je to dôležité. Ráno, keď sa Jano zobudí, nech vezme vrece a uteká s ním k mlynu. Von z pevnosti. Tam ho musí hodiť do riečneho ramena, aby sa zlá sila nevrátila. Keď to bude, nech ide do lesa a počká si na strigu. Je len na jeho šikovnosti, ako ju chytí, no ona musí prisahať Bohu, že viac sa nevráti. Iba tak sa Jano úplne vymaní z prekliatia.“

Na ďalší deň, skoro ráno sa Jano zobudil a sadol si na posteľ: „Mama, som hladný.“
Kata k nemu vyjavene pribehla a hneď skúšala čelo. Horúčka ustúpila. „Ako ti je?“
„Lepšie,“ povedal, takmer akoby bol zdravý.
„Počúvaj, čo musíš urobiť,“ a všetko, čo sa prihodilo, mu vyrozprávala. Jano neprotestoval. Obliekol sa, vyšiel pred dom, vzal pohodené vrece a rozbehol sa cez pevnosť k južnej bráne.
„Už si zdravý, Teleg?“ kričali naňho chlapi, keď ho videli bežať po padacom moste ponad priekopu plnú vody.
„Takmer,“ zakričal im naspäť, ale viac sa nezdržiaval. Pevnosť zostala za ním a on sa dostal k rieke, na ktorej stál veľký vodný mlyn. Tam sa zahnal a hodil vrece do vody. A už ho aj ťahalo k močiarom.
Za dlho ho neprívetivo privítal tmavý les. Predieral sa poprepletanými konármi a vyhýbal sa zradným žaburinám. V diaľke zbadal domček. Tam žije striga. Prišiel k nemu a obzeral si ho. Rozhodol sa, že nazrie dnu, tak sa cez vŕzgajúce dvere prešmykol do tmavej miestnosti plnej mačiek a netopierov. Tu však zbadal, že v stridžom príbytku vzlyká lanom zviazaná dievčina. Hneď priskočil k nej. Bola veľmi pekná.
„Prosím, vezmi ma preč,“ nariekala, „striga ma uniesla a sľúbila, že keď sa vráti, hodí ma do pece.“
„Neboj sa! Dnes strige všetko spočítam,“ ako to dopovedal, započul divý vreskot. Okamžite vybehol von a ukryl sa za roh domu.
Blížil sa voz. Striga vrešťala na kone a mlátila ich bičom, až kým nezastavili. Ešte aj stromy sa pred ňou uhýbali.
Vyzerala zničene, dokonca bola celá mokrá. „Zviazať ma vo vreci,“ šomrala. „Ja vám ešte ukážem.“ Pobrala sa do domu. Jano využil príležitosť, skrčený sa rozbehol ku koňom a jednému žrebcovi rozopol zubadlo. S takouto zbraňou chcel vtrhnúť do chatrče, no videl že striga otvára dvere. Stále hundrala a kliala. Jano vybehol, a skôr ako stihla zareagovať, priložil jej zubadlo na tvár a pritisol si ju k telu. Držal ju nakrátko. Baba sa metala a škriabala. Chcela aj niečo kliať, ale zubadlo jej nedovolilo vypustiť z úst čo i len jedno slovo. Teleg s ňou dlho zápasil. „Prisahaj Bohu, že odvolávaš kliatbu.“ Striga zúrivo pokrútila hlavou a Janov viac pritlačil. „Keď nebudeš prisahať, utopím ťa v močiari.“
Zrazu mávla kostnatou rukou a zaraz tam namiesto nej stála nádherná žena. Teleg ju vyjavene pustil. „Poď ku mne Jano,“ usmievala sa a otvárala náruč. Snažila sa ho zviesť očami, úsmevom, pohybmi. Jano k nej podišiel a už by jej vošiel do náručia, no mysľou bol pri nešťastnej dievčine v chatrči. Už už to vyzeralo, že ho striga ovládne, avšak precitol a znova ju chytil do zubadla. Opäť dostala svoju podobu.
Strigu mladíkov stisk bolel. „Tak prisahaj!“ skríkol a urobil krok k najbližšej žaburine. Striga sa zľakla a naveľa naveľa prikývla. Jano jej uvoľnil zubadlo.
„Prisahám pred Bohom, že sťahujem kliatbu, len ma už pusti!“
Vtedy sa do Telega vrátil zvyšok zdravia a aj jeho tvár zružovela.
Striga s revom padla na zem, búchala si päsťami do hlavy a preklínala svoj život.
Nakoniec Jano rýchlo oslobodil dievčinu a neskôr si ju vzal za ženu...