Boli raz dve deti. Malé kučeravé dievčatko a večne zafúľaný chlapček. Deti boli dobrými kamarátmi, pretože sa obe spolu hrávali pred domom, kým sa ich rodičia zhovárali. Napriek tomu mali veľmi rozdielne povahy. Chlapček vždy poslúchal, no dievčatku sa nikdy nič nepáčilo. Bola zlá, mrzutá a často trucovala. Mala rada, keď mohla rozkazovať ona, a ak ju niekto neposlúchol, dokázala urobiť na ulici väčší hluk než cirkusant.
Jedného dňa, keď rodičia zasa len vysedávali a rozprávali svoje pravdy, povedala chlapčekovi: „Poďme sa niekam skryť. Dospelí nás budú hľadať, a keď nás nájdu, od šťastia spravia to, čo chceme.“
Ale chlapček sa bál: „Čo keď nás hľadať nepôjdu a my sa stratíme?“
„Neboj sa,“ presviedčalo ho dievčatko. „Oni sa budú strachovať a preto nás pôjdu hľadať. Ale keď sa bojíš, ja pôjdem sama.“ Chlapček bol vydesený hrou malého dievčatka. „Bojíš sa?“ opäť podpichlo.
„Chlapci sa neboja!“
„Tak ideš?“
Chlapček chvíľu váhal, no usúdil, že bude lepšie keď pôjde. Akoby to vyzeralo, keby sa on bál a dievčatko nie. „Pôjdem,“ vyhlásil.

Potichu ako dve myši sa vytratili, práve keď sa rodičia nedívali. Nenápadne sa pobrali po prašnej ceste smerom k lesu.
„Nepôjdeme tam, že?“ opýtal sa chlapček. Nechcel ísť do lesa.
Dievčatko sa zatvárilo nanajvýš prekvapene: „Pred dospelými sa musíme poriadne ukryť. Ak sa stále bojíš, tak sa chyťme za ruky, aby sme sa nestratili.“
„Už som povedal, že sa nebojím a nebudem sa s tebou držať za ruku!“ napaprčil sa.
Keď však vošli do tmavého lesa, radšej sa s dievčatkom chytil. „Už vieš, kam sa schováme?“ spýtal sa.
Dievčatko zdvihlo očká k zeleným korunám stromov, potom sa porozhliadalo po kríkoch, až napokon povedala: „Tam!“ ukázala k neďalekému stromu. Obaja sa k nemu rozbehli, no cestu im skrížilo husté krovie.
„Au. pichá to. A škriabe,“ nariekal chlapček, keď sa tadiaľ predierali. Deti sa tam driapali veľmi dlho a netušili, že tie kríky sú čarovné.
Keď sa im konečne podarilo predrať krovím, zostali takí prekvapení, že im skoro oči vypadli. Vôbec neboli v lese. Deti stáli na vysokom zelenom kopci.
„Kde to sme?“ chlapček sa triasol od strachu, ale dievčatko zostávalo pokojné.
„Neviem,“ odpovedalo. „Rodičia nás nájdu.“

„Prosím?“ Deťom sa odrazu za chrbtami ozval nahnevaný hlas. Otočili sa. Čakalo ich ďalšie veľké prekvapenie. Pred ich bledými tváričkami sa z čista jasna objavil obrovský kučeravý baran. A tie rohy. Tými by dokázal aj strom vyvaliť.
„Ty si kto?“ napajedilo sa dievčatko.
„Kto som ja?“ opýtal sa baran drsne. „Kto si ty? Veď si na mojej lúke.“
„Ale ja tu nechcem byť,“ duplo si dievčatko.
„Naozaj? Tak prečo nejdeš domov?“ opýtal sa baran.
„Lebo sme sa stratili a rodičia nás musia nájsť!“
Baran sa zasmial: „Tu ťa nenájdu. Odtiaľto musíš nájsť cestu domov sama.“
„Ja som ti hovoril, aby sme nešli do lesa,“ rozplakal sa chlapček.
Baran ho chvíľu sledoval a potom povedal dievčatku: „Vidíš, čo si spôsobila? Prečo si ušla?“
„Ukáž nám, ako sa dostaneme domov!“ Dievčatko už bolo naozaj rozhnevané, pretože baran márnil jej čas.
„A neukážem,“ povedal.
„A ukáž.“ húdlo si svoje, rozhnevané dievčatko.
Na to sa baran zahnal obrovskými rohami. „Ty si veľmi nevychované dievča. Rýchlo bež preč z mojej lúky, lebo ťa naberiem na rohy!“ Deti sa zľakli rozzúreného barana a rozbehli sa dolu z kopca.

„Konečne sme preč od toho hlúpeho zvieraťa,“ povedalo dievčatko chlapčekovi, ktorý mal ešte stále slzy v očiach. „Pozri, tam niekto je,“ ukázala zrazu. Chlapček sa zahľadel do diaľky a naozaj čosi zbadal. Keď dobehli k tomu čudu, zistili, že zviera je omnoho väčšie, ako bol baran. Bol to veľký, statný býk.
„Hej!“ zakričalo naňho. Býk doprežúval trs trávy a pomaly sa obrátil k deťom.
„Ty si veľmi nevychované dievčatko,“ povedal pomalým, hlbokým hlasom.
„Ha, a ty si tučný.“
„To sú svaly,“ nedal sa býk.
„Chcem, aby si nám ukázal cestu domov!“ zakričalo dievčatko.
„Keď budeš takáto, nikto ti cestu neukáže.“
„Ty si asi ešte hlúpejší ako bol ten hlúpy baran.“
„Prosím,“ ozval sa chlapček. „Ako sa dostaneme domov?“ Býk spozornel, akoby sa prebral z polospánku a od tej chvíle sa rozprával iba z chlapčekom, nech robilo dievčatko čokoľvek.
„Vieš,“ začal býk, „rád by som ti poradil, ale nevyznám sa v cestách. Na tie sú experti ľudia. Dvoch poznám. Choď stále rovno a nájdeš ich.“
Tak sa deti pobrali, ako im býk nakázal.

Deti išli veľmi dlho a pomaly im zostávalo teplo.
„Kde sú tí dvaja?“ hnevalo sa dievčatko, pretože bola netrpezlivá.
„Tam,“ ukázal po chvíľke chlapček.
Pri jedinom strome na lúke stáli dvaja mladí ľudia. Muž a žena.
Dievčatko k nim pribehlo a spustilo: „Býk nám povedal, že nám ukážete cestu domov. Tak rýchlo ukážte!“
„Ty si veľmi panovačné dievčatko,“ povedal muž a žena doložila: „Ľudia sa najskôr pozdravia, a kým sa nám pekne nepozdravíš, nič ti nepovieme.“
„Prečo? Ani býkovi som sa nepozdravila a nič my na to nepovedal.“
„Správne. Nič ti na to nepovedal. A cestu ti ukázal?“
Dievčatko sa zahanbilo: „Nie...,ale on je hlúpy lebo sa v cestách nevyzná.“
„My sme múdry a v cestách sa vyznáme, ale tiež ešte nevieme, či ti pomôžeme,“ povedal pár.
Potom im dievčatko vyrozprávalo ako sa dostali cez krovie až sem.
Muž chvíľu premýšľal a napokon poradil: „Musíš nájsť to krovie.“
„Kde ho máme hľadať?“
„Nuž to ti nepovieme, pretože si sa nám nepozdravila. Teraz choď a hľadaj. Nikto nedostane všetko len tak,“ dokončila žena.

Obe deti sa už potili. Dostali sa ďaleko a chlapček začal byť smädný.
„Pozri, tam je potok,“ zakričalo dievčatko pri pohľade na úzky trblietavý pásik vody medzi dvoma kopcami.
„Tam sa môžeme napiť.“
A hneď sa aj rozbehli, no zrazu sa odkiaľsi ozval napaprčený hlas: „AU! Ty si veľmi nepozorné dievčatko.“
Deti pozreli do trávy. Uvideli drobného červeného raka.
„Nevidíš, kam stúpaš?“ opýtal sa a zacvakal klepietkami.
„Dobrý deň,“ pozdravilo dievčatko, pretože už nesmelo urobiť tú istú chybu ako pri dvoch ľuďoch. „Kde sú tu kríky?“
„Najskôr by si sa my mala ospravedlniť. Veď si ma mohla zašliapnuť. A tu nie sú žiadne kríky.“
„Kde sú?“ opýtalo sa dievčatko.
„Kde sú?“ napodobnil jej hlas rak.
„Odpovedz, lebo ťa zašliapnem!“ vykríkla.
„Odpovedz, lebo ťa zašliapnem,“ opäť zarapotal rak.
„Ty si ale odporný.“
A rak zopakoval aj túto urážku.
Dievčatko nachvíľu zostalo ticho, no reč sa jej rýchlo vrátila: „Je tu veľmi teplo, my sa chceme napiť z tvojho potoka!“ zahlásilo.
„Musíš poprosiť. Keď nebudeš prosiť, nikto ti nič nedá.“
„A dá. Nebudem ťa prosiť.“
„Tak si sama nájdi jazierko,“ vyhlásil rak.
„Aj nájdem,“ rozhnevalo sa a deti sa museli smädné pobrali ďalej.

Kopce boli stále vyššie. Obaja už boli unavení, smädní a bolo im tak teplo, že im po tváričkách začal stekať pot. „Pozri, opýtame sa tamtoho psíka,“ navrhol chlapček.
Žltkastý psík sa k nim približoval a bol stále väčší a väčší, až bol taký veľký, že sa z toho psíka stal obrovský žiariaci lev so zlatou hrivou okolo hlavy.
„Kde sú tu jazierka?“ opýtalo sa dievčatko.
„A pozdraviť?“ zavrčal lev tak ohromne, že dievčatko s chlapčekom ihneď povedali: „Dobrý deň. Kde sú tu jazierka? My sme sa stratili a chceme sa napiť.“
„To sa mi už viac páči,“ zavrčal lev znova. „Ja sa v jazierkach nevyznám.“
Dievčatko si dalo ruky v bok: „Ty si asi taký hlúpy ako býk. Ten sa nevyzná v cestách,“ povedalo.
„Ja sa nevyznám v jazierkach, pretože ich nepotrebujem, ale viem kto vám pomôže. Je to také malé dievčatko ako ty. Pôjdete rovno za nosom.“
Deti nadarmo leva zastavovali a vypytovali sa, ten si pomaly vykračoval ďalej.

Deťom prestávalo byť teplo. Asi si už zvykli na silné slnko. Múdre dievčatko, o ktorom im hovoril lev, nemuseli hľadať dlho. Čoskoro ho našli sedieť na lúke a hrať sa so steblami trávi.
„Ahoj,“ povedalo stratené dievčatko.
„Ahojte,“ pozdravilo ich múdre dievča.
„Chceme vedieť, kde sú tu jazierka.“
Múdre dievča sa usmialo: „Ty si veľmi zvedavé dievčatko,“ a pokračovala: „Hovoria mi, že som múdra, ale ja som nikde okrem tejto lúky ešte nebola. Viem ti však poradiť a to sa cení tiež.“
Deti počúvali múdre dievča a mali pocit, že každú chvíľu zaspia.
„Pôjdete za tie dva kopce a nájdete starého sudcu, ten vám určite poradí najlepšie. Musíte však byť veľmi opatrní, pretože je čudný.“
Dievčatko s chlapčekom sa poďakovali za dobrú radu a namierili si to k dvom kopcom.

Deti boli také unavené, že sa rozhodli kopce obísť a nie prejsť nimi. Slnko bolo ešte stále vysoko a to dievčatko prekvapilo. Nie a nie zapadnúť.
„To je tak lepšie, pretože ja sa tmy bojím,“ zavzlykal chlapček.
„Ty sa bojíš všetkého,“ odvrklo dievčatko.
Za dvoma kopcami sa zjavila drobná drevenička s otvorenou verandou.
„Dobrý deň,“ zakričalo dievčatko, pretože sa už naučilo, že s pozdravom dosiahne viac.
„Dobrý deň,“ odzdravil bradatý sudca v starom talári, ktorý práve vybehol z domu. V rukách zvieral zlaté miskové váhy.
„Na čo vám to je?“ opýtali sa stratené deti.
„Súdim.“
„A čo súdite?“
„Úmysel a skutok. Oni majú medzi sebou spor.“
„To sa nedá,“ povedalo dievčatko.
„Dá. Na túto misku položím skutok a na túto úmysel. Tak zistím, čo má väčšiu váhu. A to, čo má väčšiu váhu, to vyhrá tento spor.“
„A kto vyhráva?“ ohlásil sa chlapček.
„Vyzerá to tak, že skutok má väčšiu váhu,“ hovoril sudca. „Úmysel len rozpráva, ale nemá dôkazy.“
„My potrebujeme vedieť, kde sú tu jazierka. Stratili sme sa a chceme ísť domov,“ nadhodilo dievčatko a vzápätí sudcovi vyrozprávalo celý príbeh od začiatku.
„Počkajte, to musím rozsúdiť. Ale trošku váham, či rozsúdim teba a jazierko alebo teba a chlapčeka.“
„Prečo chcete súdiť mňa a chlapčeka?“ pokrútilo hlavou stratené dievčatko.
„No to je jednoduché,“ usmial sa sudca. „Pretože ty si zatiahlo strateného chlapčeka do riadnej kaše.“
Deti sa nič poriadne o jazierku nedozvedeli a tak sa pozdravili a odišli ďalej.

„Kto nám teraz pomôže?“ opýtalo sa tentoraz dievčatko chlapčeka zúfalo. „Všetci, ktorých sme doteraz stretli, boli hlupáci.“
Deti sedeli v suchej tráve a oddychovali, keď sa zrazu ozvalo: „Ty si veľmi panovačné dievčatko.“ Stratené deti okamžite zbadali drobného, čierneho škorpióna, ako na nich civí zo zeme.
„Neviem, čo to slovo znamená,“ povedalo dievčatko.
„Prepáč, ale vypočul som si celý váš príbeh,“ ospravedlnil sa škorpión. „Ty si si vôbec nevšimla, ako sa správaš? Keby si sa správala slušne, možno by ti poradil aj baran,“ mudroval.
„Čo tým chceš povedať?“ opýtalo sa dievčatko.
„Len to, že nemusíš mať za každú cenu pravdu len ty. Ja ti poradím, ale musíš sa správať slušne k obyvateľom tejto lúky. Nie sú to žiadni hlupáci.“
Dievčatko prikývlo.
„Pôjdete stále rovno, až prídete k lesu. Tam nájdete lovca. On vám ukáže cestu, ale poproste ho o kabáty, pretože v lese je veľká zima.“
„Ďakujeme,“ povedali naradostnené deti a vybrali sa, ako im škorpión nakázal.

Obe deti si museli zapnúť bundičky, pretože od stretnutia s levom zostalo naozaj akosi zima. Stratené dievčatko uvidelo čosi ohromné. Okrem lesa, čo sa pred nimi zjavil zbadalo muža lovca, no namiesto nôh mal konské telo.
„Ty si ale pekný,“ zahlásilo dievčatko a hneď sa aj pozdravilo.
„Ty si ale milé dievčatko.“ To bola prvá pochvala od obyvateľa tejto lúky.
„My sme sa stratili a hľadáme jazierko, aby sme sa napili a musíme nájsť aj krík, aby sme sa dostali domov. Škorpión nás za tebou poslal. Pomôž nám.“
Kentaur sa usmial. „Najskôr si vezmite tieto svetríky, lebo vám bude zima.“ Zo svojej koženej kapsy vytiahol dva veľké svetre a podal im ich. Deti ich vďačne vzali a poďakovali. Potom kentaur pokračoval: „Tento šíp je zázračný, dovedie vás k jazierku aj ku kríku.“ Z tulca na chrbte vytiahol drevený šíp a vložil ho do luku. „Poviete, čo chcete nájsť a on vás k tomu dovedie.“
„My chceme nájsť jazierko a krík,“ povedali deti a kentaur vystrelil.
„Teraz rýchlo bežte za ním,“ posúril ich.
Stratené deti sa rozbehli do tmavého lesa.

„Kam ten šíp zmizol?“ Dievčatku sa nechcelo veriť, že sa im šíp stratil z očí, keď pred chvíľou bol ešte tam. Nachádzali sa uprostred lesa a obaja sa báli toho, že sa už nikdy nedostanú domov. „Videl som, že letí k tamtej hore,“ chlapček ukázal na obrovský kamenný týčiaci si sa nad lesom.
„Musíme ísť tam,“ zavelilo dievčatko a dali sa do behu. Prišli k nej za hodnú hodinu a vysilení, ale odhodlaní sa začali driapať po skalách.
To už im bola ozajstná zima. Neboli ani v polovici keď sa zrazu ozval drsný hlas: „Čo leziete na moju horu?!“ Deti sa báli. Všimli si, že nazlostený obyvateľ skaly k nim skáče obrovskými skokmi. Bol to horský cap.
„Fuj. Ty si ale škaredý,“ zaškerilo sa, keď videlo capovu tvár. „Vyzeráš ako čert.“
„Je mi fuk, aký som škaredý, pretože ja žijem na hore a vidím všetko, čo sa deje na lúke. Viem, aká si neposlušná. Nedostaneš sa domov kým ma nepoprosíš.“
„NEBUDEM ŤA PROSIŤ!“ kričalo rozhnevané dievčatko.
„Prišla si na našu lúku a pourážala si, koho si mohla,“ potom cap stíšil hlas: „Bolo tu už veľa detí, ale ani jedno neprišlo až sem. Všetky sa umúdrili oveľa skôr.“
Dievčatko capa prerušilo: „Ukáž mi kam letel šíp!“
A cap na to: „Neukážem.“
„UKÁŽ, MI KAM LETEL ŠÍP!“
„Neukážem.“
Dievčatko malo slzy na krajíčku očiek a bola jej veľká zima.
„Neukážem a neukážem,“ opakoval cap.
„Prosím. Ukáž nám, kam letel šíp,“ pridal sa chlapček, ale cap naňho ani nepozrel. Stále upieral oči na dievčatko.
„PROSÍM, UKÁŽ NÁM KAM LETEL ŠÍP. PROSÍM.“ Vtedy obom deťom prestala byť zima a cap už vôbec nevyzeral tak strašidelne.
„Konečne si sa umúdrila. Možno s teba naozaj bude milé dievčatko, ako povedal kentaur.“ Deti mali slzy v očiach. „Ten šíp letel k tamtomu jazierku na konci lesa,“ povedal cap. „Z mojej hory ho ľahko zbadáte. Žije tam vodný kráľ, tak sa správaj tak, ako ti radili obyvatelia tejto lúky.“
Dievčatko prikývlo a spolu s chlapčekom začali zliezať zo skaly.

V tichosti kráčali cez les a na sklonku dňa prišli k veľkému modrému jazeru. „Dobrý deň,“ zakričalo dievčatko s chlapčekom.
Nato sa z jazera vzniesla do vzduchu veľká vlna a v tej vlne deti zbadali starého kráľa vody. Na hlave mal korunu z rias a v ruke držal trojzubec. Vedľa neho sa rovnakým spôsobom zjavila jeho krásna manželka.
„Dobrý deň,“ odzdravil kráľ.
„Prosím vás, hľadáme šíp, ktorý nám ukáže jazierko, pri ktorom rastú kríky, aby sme sa mohli vrátiť domov, pretože som ušla od rodičov a nahovorila som na to aj chlapčeka,“ vychrlila.
„Vidím,“ začal kráľ, „že pozdraviť si sa naučila. Cap ťa naučil aj poprosiť, ale teraz mi musíš povedať, čo si sa ešte naučila.“
„Viem, že nadávať druhým sa nesmie. A nesmiem byť netrpezlivá. Škorpión mi povedal, že nemusím mať vždy pravdu. Viem aj to, že skutok má väčšiu váhu ako úmysel, a rak ma naučil ospravedlniť sa. Obyvatelia mi hovorili, ako sa mám správať, no ja som ich nepočúvala. Mohla som sa dostať domov už pri baranovi, keby som bola dobrá. Prosím, chcem sa vrátiť domov,“ opäť zúfalo poprosila.
„Páčiš sa mi,“ povedala kráľovná vody. „Ty si také rozumné dievčatko. Môžeš sa teda napiť a ten krík ti ukážu rybky žijúce v susednom jazierku. Oni ti povedia, čo robiť.“
Dievčatko sa potešilo: „Ďakujem. Dovidenia,“ usmialo sa a spolu s chlapčekom sa napili lahodnej vody. Takto sa potom vybrali k druhému jazierku.

Deti sa postavili na breh a čupli si k čistej hladine vody. „Dobrý deň, rybičky.“
„Dobrý deň, deti,“ pozdravil drobné rybky, čo práve priplávali k brehu.
„Prosím vás, hľadáme kríky, aby sme sa mohli vrátiť domov.“
Rybičky zamávali plutvami a povedali: „Ten krík je na druhej strane jazera. Musíte sa ním predrať.“
Deti si obišli celé jazero, až sa dostali ku kroviu. „Ale rybky,“ ohlásilo sa dievčatko. „Ten krík je pichľavý. Má tŕne.“
Z jazera sa ozvalo: „Musíš sa ním predrať, ak sa chceš naozaj dostať domov.“
„Rybky,“ ohlásil sa tentoraz chlapček, „ja tam žiadne tŕne nevidím.“
„Tak to má byť,“ povedali. „Len bežte, rodičia vás už čakajú.“
Deti sa pozdravili a začali vliezať do krovia. Chlapček ním prešiel ľahučko, no dievčatko len tak-tak. Bolo hotové utrpenie dostať sa cez tú hŕbu tŕňov. V momente ako zapadlo na lúke slnko oni sa ocitli v lese. Obaja sa obzreli za kríkom, chytili sa za ruky a šťastní sa rozbehli domov k rodičom. Dievčatko zostalo už navždy dobré.