Zelené steblá žita sa skláňali zo strany na stranu a na nekonečnom poli vytvárali pokojné vlny. Vysoký muž, ktorý stál uprostred lánov s očarením naťahoval dlaň k steblám. Opatrne. Nechcel stratiť túto vzácnu myšlienku. Rastlinu mal na dosah a už–už by sa jej dotkol, no naraz zafučal vietor, zaprel sa do chudého tela a rozstrapatil mu vlasy. Strhol sa.
Sklamaný Somnium otvoril oči. Mal som vlasy? Prešiel si bledou rukou po holej hlave, no cítil iba jemnú kožu. Už dlhú chvíľu hľadel do 3D zobrazovača na vlastné telo a uvažoval. Som priemerne vysoký. Dva a pol metra nie je nič výnimočné. Obrátil sa, aby videl svoj obraz z profilu. Mikrokamera to ihneď zachytila a bez akejkoľvek chyby premietla do zobrazovača. Somniova temenná a záhlavná kosť boli veľmi výrazné. Nebol to však žiadny hendikep. Veď ani toto už nie je anomália, vzdychol. Trápilo ho čosi iné. „Je to nezmysel,“ šepol sklamane. Jeho tvár a zvyšok tela bol bez akéhokoľvek ochlpenia. V dokumente bola jasne vykreslená biologická štruktúra, no napriek tomu nemohol uveriť, že by mal mať na hlave čosi také odporné. Ako zviera. Po chvíli rozmýšľania to vzdal. „Vypnúť,“ povedal a mikrokamera okamžite prerušila spojenie s 3D zobrazovačom. Prenos sa ukončil.

Dokument bol v posedných týždňoch najtajomnejší produkt ľudskej tvorby v kolónii. To, čo tvorca predkladal ako fakty už hraničilo s absurdizmom. Aj samotný Somnium bol až nadmieru uchvátený. Uveriť tomu, že staré legendy o Raji sú pravdivé sa zdalo nemožné, no všetky odznievajúce informácie mali obrovskú logiku.
Miestnosť, v ktorej sa nachádzal bola najväčšia časť jeho obytnej bunky. Pomaly prešiel k oknám z neoskla, aby si pozrel západ slnka. Už sa nemusel báť zničujúceho ultrafialového žiarenia, pretože tento druh materiálu bol novou generáciou skiel.
Videl Slnko. Ruku pomaly naťahoval ku sklu akoby sa chcel žiariacej hviezdy dotknúť. Zaraz zacítil na koži teplý vánok. Pikočastice z Dokumentu ešte stále blúdili v jeho mozgu a vytvárali nekontrolovateľné predstavy: Slnko malo žltú farbu. V porovnaní s mĺkvou žiarou Somniovho sveta vyznievalo mlado. Príjemne hrialo na tele. Chcel toho zachytiť čo najviac a tak hlavu rýchlo obracal z boka na bok. Vôkol neho sa prechádzali ľudia. Akoby nie, keď vonku je tak pekne.
Stál v blízkosti jazera a dychtivo skúmal svet. Prepána, koľko vody tam je? A oni sa v nej kúpu. To je predsa zakázané. Somnium sa vody nikdy nedotkol, no počul, že je chladná a mäkká. Chvíľu to so záujmom sledoval, až sa zrazu prichytil s úsmevom na tvári. Bol si istý, že teraz nadišiel čas a preto sa náhle rozbehol k jazeru. Dlhým skokom sa odrazil od brehu. Už by sa chodidlami dotkol hladiny, no strhol sa zo zamyslenia. Jeho ruka práve narazila na neosklo a šťastie z očí sa vytratilo.
Rozpačito pozeral cez okno na svet, ktorý poznal a porovnával ho s tým, ktorý videl v Dokumente. Zrak upieral na tisícky vysokých obydlí, železobetónových krytov a krížiace sa tunely na povrchu zeme, tvoriace cestnú sieť. Každá z plochých striech budov bola pokrytá fotovoltaickými systémami. Pre ľudí sa to stalo najrozšírenejším spôsobom obstarávania energie.
Silné lúče zapadajúceho slnka dodávali prašnej červenej pôde ešte sýtejší nádych a tak musel sklopiť pohľad. Vtedy si spomenul na ďalšie zábery z Dokumentu. Slnko už poriadne pripekalo a po diaľnici sa premávali tisícky rozpálených áut. Somnium postával vedľa cesty. Každý z ľudí mal svoje miesto, cieľ do ktorého sa chcel dostať. Napriek tomu nechápal. Smog a plyny sa púšťajú len tak do vzduchu?
Silno privrel oči a striasol sa. Pikočastice v jeho mozgu ešte stále blúdili. Šklbol telom a hneď nasledovala iná spomienka. Nevedel sa toho zbaviť.
Vrty, ťažby, dymiace komíny. Smeti a špina.

Naraz sa ozval zvuk otvárajúcich sa membrán v rohoch miestnosti. Somnium sa konečne sústredil, pretože sa spustilo vháňanie oxygenia do jeho bunky. Kyslík bol rozvážaný do každej budovy v kolónii širokými kanálmi z prísne strážených skleníkov. Pestovali sa v ňom rastliny a pomocou jedinej možnej metódy – fotosyntézy, sa zachovával na planéte život. „Konečne,“ zašepkal. Zhlboka sa nadýchol a odvrátil sa od okien. Každý deň, v rovnakú hodinu sa mu pripomínalo, čo ho drží pri živote.
Posledné slnečné lúče už zmizli za obzorom. Nastala čierno-čierna tma. „Svetlo,“ ozvalo sa po chvíli a miestnosť okamžite zaliala biela žiara svietivého luminoforu.
Je čas na Dokument. Porozhliadal sa po senzormi prešpikovaných stenách. Drobné mikro kráteriky presne usporiadané do horizontálnych a vertikálnych radov pokrývali absolútne každú časť miestnosti. Zobrazovanie lasermi sa v poslednom storočí stalo veľmi rozšírené. Somnium prešiel ku stolu uprostred bunky a ľahol si naň. „Zapnúť počítač,“ prehovoril a jeho hlas ihneď oživil systémy v stenách. Tie sa začali spájať lúčmi, medzi ktorými pretekal signál tvorený septimárnou sústavou čísiel. Takzvané pikočastice niesli so sebou informácie o farbe, jase, polohe či hĺbke bodu. Lúče prechádzali ležiacemu cez mozog a tak bolo možné zobraziť v hlave pozorovateľa akýkoľvek obraz.
Zavrel oči a nechal sa unášať do hĺbky svojej mysle:

Hora ľadu sa týčila vysoko nad Somniovou hlavou. Porozhliadal sa. Vôkol neho bola široká bieloba. Iba kdesi vpredu mu do očí udierala čistá, modrá voda. More. Rozhodol sa, že k nemu zájde.
Rezko kráčal, keď ho zrazu vyrušil hrozný zvuk a on sa nevoľky strhol. Pohľad nasmeroval k obrovskému ľadovcu v úzadí. Videl ako sa masívna časť ľadu oddelila a zrútila do vody. Otriasol sa, pokračoval ďalej. Pomaly prišiel k brehu. Všimol si, kde-tu plávať roztápajúce sa kryhy. Zaujalo ho však čosi iné. Čím bol bližšie, tým viac sa mu pred očami vynárala veľká kolónia oddychujúcich mrožov. Musel zastaviť, nechcel aby si ho statné, zubaté zvery všimli. Ako tam tak stál a sledoval more, uvidel, že sa k brehu niečo plaví. Z vody mu trčala iba biela hlava. Somnium sa zvieraťu lepšie prizrel. Je to polárny medveď. No tento bol akýsi iný.
Zviera sa priplavilo k brehu a začalo sa naň driapať. Nedarilo sa mu. Somnia to zarazilo. Napokon sa však medveď ťarbavo vyškriabal hore. Bol vychudnutý, zmorený dlhou plavbou a laby sa mu triasli. Je známe, že medvede sú výborní plavci, no ak sú už príliš unavení, vylezú na opustenú kryhu a na nej si oddýchnu. Tento však vyzeral tak, akoby počas svojej cesty vôbec nespočinul.
Medveď predychával a Somniov strach z obávaného dravca sa zmenil na pocit ľútosti. Sledoval ho ďalej. Zviera zdvihol hlavu a začalo vetriť. Zrejme už vedelo, že neďaleko neho odpočívajú mrože. Hladné, pomaly vykročilo smerom ku kolónii. Pre statného medveďa nie je problém mroža uloviť. Napokon, je kráľom severu. Opatrne sa k nim priblížil a začal ich obchádzať. Lovecké inštinkty v ňom nesmie zlomiť ani vysilenie. Zastavil. Čakal na správny okamih.
Odrazu zreval a vrhol sa do kolónie. Splašené zvery okamžite precitli a so strachom sa vrhali do mora. Medveď sa skrúcal medzi nimi. Pazúrmi zaútočil na jedného z mrožov. Rozškľabil papuľu. Mrož nečakane obrátil svoje mohutné telo a vzoprel sa. Zahnal sa dlhočiznými klami. Somnia striaslo. Čo sa to deje? Medveď nevdojak ustúpil, no opäť sa vrhol do útoku. Dostal sa mrožovi na chrbát a silnými tesákmi mu zahryzol do kože. Bielu papuľu mu razom pokropila krv. Mrož sa skrútil, zaraz sa vymrštil a dostal medveďa dolu. Zreval. Svojimi klami ho zasiahol. Krv oboch bojujúcich zverov už pofŕkala všetko na vôkol. Medveď bol zoslabnutý, ešte stále sa však bil. Somnium pevne dúfal, že to zvládne. Vtedy sa spustila skutočná vojna. Zvieratá sa vrhali do seba, driapali, hrýzli, revali. Medveď bol bojovník, no už iba krivkal. Mrož sa ešte posledný krát vzoprel a útočníka napokon dorazil. Krvou zafŕkaný zver sa víťazne pobral smerom k moru.
Porazený medveď sa nedokázal postaviť. Zobralo mu to zvyšné sily a tak iba ležal na ľade. Somnium neveriacky krútil hlavou. Takmer mu vyhŕkli slzy. Kráľ severu vydýchol a zomrel.

Somnium sa postavil a prešiel bunkou. „Zapnúť mikrokameru,“ pošepkal a v 3D zobrazovači sa okamžite objavil jeho obraz. Spomenul si na nedávnu časť, keď sa mu zjavil moderátor Wisdom.
V myšlienkach sedel na anatomickej sedačke, sledoval mesto a rozmýšľal. Práve mu Dokument oznámil, že ľudia boli neobyčajne inteligentní. Dokázali všetko a len-len, že sa nevyrovnali Bohu. Napriek tomu nedokázali zabrániť hlúpemu konaniu jednotlivca.
Somnium musel náhle zasiahnuť do chodu Dokumentu. Smel položiť otázku, ktorú program analyzoval a zo svojej databázy slov vybral dokonalú odpoveď.
„Boli ľudia skutočne inteligentní?“ spýtal sa.
Ticho. Program pracoval.
Napokon sa z pikočastíc sformoval Wisdom: „Ľudia boli natoľko inteligentní, že nás dokázali dostať tam, kde sme teraz,“ zaznelo.
Somniovi to vyrazilo dych a zosmutnel.

Opäť prešiel rukou po hladkej pokožke hlavy. Možno by nebolo až také zlé mať vlasy...