Po bunke sa rozniesol výrazný ženský hlas: „Pozor, pozor! Ku kolónii sa rúti asteroid EM12. V časovom horizonte - päť minút, dosiahne hranicu A.“ Somnium sa obrátil chrbtom k 3D zobrazovaču. Zdalo sa, že správe nevenuje žiadnu pozornosť. „Likvidácia EM12 prebehne podľa stanovenej normy,“ odznelo a miestnosť sa ponorila do ticha.
Somnium si pri poslednom pohľade na svoje telo uvedomil, že by sa už nemal zaťažovať otázkami typu – čo by bolo keby... Stále mu však v hlave vŕtalo, ako to bolo s Rajom ďalej. Prírodu si zničili sami. Kde sa však stala chyba? Veď podľa Dokumentu boli moji predkovia inteligentnejší viac ako som si myslel.
Zadíval sa na stôl. Že by som to sledoval ďalej? Pýtal sa v duchu. „Nie,“ šepol. Aj tak sledujem viac ako je povolené. Somniov návyk na Dokument bol príliš veľký, taká dávka pikočastíc do mozgu by mohla mať fatálne následky. „Nie. Pár minút denne stačí,“ hovoril, no pohľad od stola uprostred odtrhnúť nevedel. Už aj tak mi to nerobí dobre. Po tejto myšlienke mu zostalo v hlave prázdno. Stál, rozhliadal sa. Musím to vidieť! Odrazu sa prudko pustil k stolu, ľahol si naň a rýchlo, aby si to nerozmyslel, povedal: „Zapnúť počítač!“ Z mikrokráterikov vyšľahli pikočastice do priestoru a prehnali sa Somniovi cez hlavu. On iba zavrel oči. Po chvíli prestal vnímať bledé svetlo jeho bunky.

Rozkašľal sa. Kde to som? Pomyslel si a rukou rozohnal dym okolo svojej hlavy. Ocitol sa v akejsi izbe na pohodlnom gauči a pokúšal sa rozpoznať kto sedí oproti nemu. Muž, neoholený, neučesaný, pôsobil unavene. Priložil si biely papierik k ústam, oblízal ho a prstami jemne zroloval. Miestnosť bola tmavá.
„Dáš si?“ zachrčal muž a otrčil bielu tyčinku pred Somnia.
„Čo to je?“ nechápal.
„Nepýtaj sa sprostosti a ber. Spravil som ho pre teba,“ nedal sa muž.
Somnium sa zarazil: „Netuším, čo to je.“
„Čo ti jebe? Ty si odkiaľ prišiel? Mi nehovor, že nefajčíš?“ Somnium pokrútil hlavou. „Tak ber! Každý to vezme.“
„Každý? A na čo to je?“
Muž stiahol ruku. „Dobre.“ Odkiaľsi vybral drobnú škatuľku a vytiahlo z nej inú bielu tyčinku. Otrčil ju Somniovi. „Tu máš fajnovka, táto je tabaková.“ Capol ju na stolík a zapálil si svoju. „Vidím, že fakt nevieš, čo to je,“ povedal, keď zbadal, že Somnium ju nechápavo otáča v prstoch. „Keď to vyfajčíš, nebudeš nervózny. Nič ťa nenasere.“
„Ja nie som nervózny,“ povedal Somnium.
„Netrep kokotiny, každý je nervózny. Toto nám pomáha,“ poriadne si potiahol a vydýchol kúdol bledého dymu. Somnium sa znovu rozkašľal, načo sa muž zachechtal. „Počúvaj!“ vypol hruď a začal: „V prírode sa sila našla, THC ťa zbaví kašľa. Xi xi xi xi xi,“ smial sa. Zrazu však prestal a zvážnel: „Tráva ma drží pri živote. Ináč by som sa asi zbláznil...A netvár sa tak sprosto! Máš ksicht ako moja matka, keď sa dozvedela, že tento zázrak zlegalizovali.“ Postavil sa. „Dobre. Klebetil by som s tebou ďalej, no každú chvíľu mi začne vyučovanie. Niekto musí tým pankhartom vliať rozum do hláv.“ Hovoril to rýchlo, na pol úst aby mu z nich cigareta nevypadla. „Ale keď chceš, môžeš ísť so mnou. Pozrieť sa.“
Somnium prikývol, no muž ho ešte zadržal. Nahol sa nad stolík k pripravenému pásu žltkastého prášku. Somnium nezbadal, čo muž spravil, no započul výrazné vdýchnutie. Vtedy pikočastice začali rotovať po priestore a trhali ho na drobné franforce. Muž sa menil na vír farieb. V huriavku tónov a tieňov Somnium slabo rozoznával prekrývajúce sa obrazy.
„Chalani, čo ste sprášení?“ Hlas muža mu hučal v hlave.
„Áno, áno,“ odpovedali.
„Ale nekecajte!“
„Fakt.“
„Viete čo? Nevadí, aj ja.“
Tieň zdvihol ruky a začal tancovať okolo Somnia. „Xi xi xi xi xi xi.“ Zrazu ustal. „Tak dosť chalani! A toho jednorožca vyveďte z triedy! Xi xi xi xi xi.“ Somnium silno privrel oči. Zo zhlukov pikočastíc ho začínala bolieť hlava, no naraz ich otvoril.
Pršalo. Kvapky vody mu pokropili tvár. Stál v opustenej uličke medzi dvoma vysokými budovami. Vpredu pri múre niečo revalo a skrúcalo sa. „Pomôž!“ Somnium sa preľaknutý rozbehol k prosiacemu mužovi. Schmatol ho za plecia a prizrel sa mu. Prekvapený odskočil. Muž k nemu natiahol dlaň. „Daj mi niečo kurva! Pomôže mi to...“ Do jednej ruky schmatol sklenenú fľašu a priložil si ju k ústam. Poriadne si glgol. „Nepočuješ?!“ Stále naťahoval ruku. Celý sa chvel. Zrazu ho naplo a obsah žalúdka vyvrátil rovno k Somniovým nohám.
„Ty?“ zarazil sa. „Nepomáha ti to,“ odpovedal zhrozene. „Ničí ťa to.“
„Pche! Také reči sú hnusné klišé!“ zreval. „ZOŽEŇ MI NIEČO LEBO ŤA ZAJEBEM!“ Zaraz vyskočil a preľaknutý Somnium uhol. Muž sa naňho zahnal fľašou, tá zvadila o múr a rinčiace sklo sa rozletelo na všetky strany. Nepríčetný sa ešte pár krát pokúsil Somnia zasiahnuť, no ten zobral nohy na plecia. S bubnujúcim srdcom a nepríjemným xi xi xi xi xi za chrbtom, utekal čo najďalej.

Jeho telom prechádzali kŕče. Naťahovalo ho na stole.

Somnia striaslo. Keď sa dostal od muža čo najďalej, prestal bežať. Prechádzal uličkou a čudoval sa prečo Dokument ešte nezmenil obraz. Žeby som sa mal vrátiť? Hovoril si v duchu, no odrazu uvidel na múre budovy blikajúci nápis: VSTÚPTE. Pod ním boli dvere. Opatrne prišiel k nim, otvoril ich a vošiel dnu. To je divné. Farebné stroboskopy intenzívne blikali a ľudia, natlačení na seba hádzali telami v rytme hlasnej elektronickej hudby. Somnium sa pretláčal davom. Kam mám ísť?
Medzi sardonickými tvárami si všimol ženu. Je krásna, pomyslel si. Bokmi vlnila sem a tam. Zastavil, pozoroval ju.
Éčka éčka éčka éčka géčká géčka géčka géčka koks koks koks koks...Znelo z reproduktorov.
Kráska mala drobnú kabelku. Prestala na okamih tancovať, rukou siahla do nej, chvíľu sa v nej hrabala, kým konečne našla to, čo chcela. Drobnú tabletku. Položila si ju na jazyk a tancovala ďalej...
Somnium sa zahľadel sa na druhú stranu diskotékovej haly. Lôžko? Zvedavý, odtrhol oči od ženy a pobral sa tam. Hudba tíchla čím bol k záhadnému miestu bližšie. Napriek tomu tiene okolo stále tancovali. Predierajúc sa k posteli, uvidel na nej ležiace dieťa. Dievčatko z unavenými očami sa Somniovi podobalo. I ona bola bez vlasov. Potichu vzlykala.
„Tú tabletku si musíš dať!“ zaznel hlas akejsi ženy. Len tak sa zjavila sa pri posteli.
„Mami, ja to už nechcem.“ Dievčatko si odmietavo odťahovalo hlavu. Matkina ruka sa však nesťahovala, tak si prikrylo aj ústa.
„Neboj sa, uľaví sa ti. Len si ju daj!“
„Nie, mami,“ zavzlykala. „Chcem byť zdravá.“
Dievčatko sťažka dýchalo. Čo to má byť? V Somniovi sa miešali pocity. Zo zlým pocitom spravil krok dozadu. Vtedy hudba opäť zadunela a tiene sa dávali do besného tanca. Somnium to tam nevedel vydržať. Dostával sa do stavu, keď chcel odtiaľ okamžite utiecť. Dal sa do behu. Bláznivý dav sa však drgal. Somnium dostal v jednom momente zásah do chrbta, hodilo ho dopredu a zavadil o tancujúcu krásku. Jej krehké telo sa ocitlo na zemi. Naraz jeden z mohutných chlapov v tanečnom ošiali vyskočil a celou váhou jej dupol na hlavu. PRÁSK. Lebka sa prepadla, vytryskla krv a kúsky mozgu. Somnium vykríkol. Odvrátil zrak. Dav neprestával tancovať. „To nič, to nič,“ povedala kráska a začala sa zviechať.

Somniovo telo, uprostred bunky pokropil pot a srdce začalo tĺcť ako splašené.

Žena, hoci mala rozlámanú lebku a vypadnuté oko, žila. Postavila sa. Somnium na ňu nedokázal hľadieť ani chvíľku. „Pozri sa na mňa!“ Kráska vystrela ruky a chytila ho za ruky. „Budeš so mnou tancovať!“ Somnium trhnutím zhodil jej dlane zo seba a rozbehol sa cez dav. Hudba zvyšovala tempo, stroboskopy blikali, Somnium zmetene tápal. „Poď ku mne!“ začul. Tiene sa obracali, načahovali po ňom mŕtvolné ruky, stavali sa do cesty. „POĎ!“ Snažil sa vytŕhať. V diaľke svietil nápis: „EXIT.“ Vtedy pozbieral všetku silu a hlava nehlava, bežal k dverám. Dav ho začal prenasledovať. Už tam budem, chlácholil sa.
Somnium zavadil o dvere, prudko ich otvoril a vletel do upršanej uličky. Desiatky ľudí sa na povel krásky pretláčali za ním. Zobuď sa! Zobuď sa! Kričal na seba v myšlienkach, no jeho telom prechádzali prudké kŕče. Nedokázal to. Veľká dávka pikočastíc si vyberala svoju daň. Keď sa nebudil a Dokument nemenil obraz, bežal ďalej. Prenasledovatelia mu takmer stúpali na päty. Dychčal. Srdce tĺklo. Zo skrivenými ústami odrazu zúfalo zastavil. Pred ním sa objavil muž. Xi xi xi xi xi.
Obzrel sa späť. Som v pasci. Stál a čakal. Opäť sa pokúsil prebudiť, no nič sa nedialo. Dav sa blížil. Narkoman tiež. Čo robiť? „Au,“ vykríkol a chytil sa za líce. Muž po ňom práve hodil hrdlo rozbitej fľaše. Z líca sa spustila krv. Častice v Somniovom mozgu stimulovali presne tie nervy, ktoré mali a tak bolesť naplno pocítil.
Zažmurkal. Múr pred ním sa začal trhať. Pikočastice pomaly rotovali. Veľmi pomaly. „Rýchlo, rýchlo!“ súril. Bum bum bum, srdce mu bilo ešte zbesilejšie. Práve, keď ho mal dav zraziť, silno privrel oči. Pikočastice naraz vybuchli a priestor sa zmenil. Nastalo ticho.


Vatikánske námestie ležiace pred bazilikou svätého Petra obklopoval šepot. Somnium sa ocitol uprostred, pri vysokom obelisku a pomaly zdvíhal pohľad k oblohe. Po mrakoch ani stopy. Svietilo slnko. Somniovo vyplašené srdce začalo konečne upúšťať z divého tempa. Po dave sa akoby zľahla zem a mrazivé xi xi xi xi tiež nepočul. Namiesto neho sa ozval tichý šepot. Čo je to za šomranie? Porozhliadal sa. Nikde nikoho. Začal teda kráčať k chrámu. Jeho kroky sa v ozvene odrážali od stien sakrálnych stavieb. Bol zvedavý, prečo pikočastice prechádzajúce jeho hlavou vytvorili práve tento obraz. Šepot intenzívnel, čí bol bližšie k Petrovej bazilike. Zastavil. Pri jednom z renesančno-barokových stĺpov si všimol kľačiacu ženu. Šomranie jej modlitby bolo počuť do diaľky a tak sa Somnium pobral k nej.
„Pater noster, qui es in caelis, sanctificétur nomen tuum, advéniat regnum tuum...“
Žena mala zavreté oči. Modlitba zrazu utíchla. „Tieniš mi človeče,“ potichu sa k nemu obrátila. Somniov tieň skutočne dopadal priamo na jej tvár. Bola chudá, mala tmavé vlasy a telo jej zahaľovala stará kutňa.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa a okamžite ustúpil.
Lúče prinútili ženu privrieť oči. Venovala sa modleniu: „fiat volúntas tua, sicut in caelo, et in terra.“
Somnium slabo pokrútil hlavou, načo sa žena opäť otočila k nemu. „Prečo točíš hlavou človeče?“
„Máš biedny život,“ odpovedal.
Žena zdvihla ruku akoby chcela Somnia zastaviť. „Môj život je krásny,“ usmiala sa. „Ako sa voláš?“ Cítil z nej obrovský pokoj.
„Mária,“ povedala a znovu sa ponorila do modlitby.
Somniovi bolo nesmierne nepríjemné vyrušovať ju, no všimol si, že v rukách zviera akúsi knihu. Prizrel sa jej bližšie. Stálo na nej: al-Qur’án.
Mária pootvorila oči. Hľadela Somniovi priamo do tváre. „Múdrosť má spojiť všetky srdcia,“ zašepkala, potom vyvrátila tvár k slnku: „Dvíhaš sa, nádherné, nad horizont, Slnko, počiatok života. Keď si sa zjavilo na východe, naplnilo si celú zem svojou krásou...“ zrazu stíchla. „Už sa blížia.“
„Kto?“
„Ide si po teba.“
Somnium sa obzeral. Jas slnka zmizol za tiahnucimi mrakmi. K vatikánskemu námestiu sa blížil veľký dav na čele s kráskou - mátohou. Somniovo srdce sa ako na povel roztĺklo.
„Neboj sa! Som s tebou.“ Mária sa postavila k nemu. Vedľa jeho vysokého tela pôsobila ako dieťa. Napriek tomu pocítil úľavu. „Obrň sa svojou vôľou! Sústreď sa!“ Somnium sa nadýchol a zrazu sa okolo nich zjavil svetelný kruh. „Stráž si ju!“
Dav prišiel do blízkosti Somnia a Márie.
„Poď ku mne!“ zvolala kráska. Jej zdeformovaná tvár a krvou zlepené vlasy pôsobili odpudzujúco, no Somnium sa cítil pokojnejšie. „Poď ku mne!“ natiahla ruky.
„Čo sa stane ak ma dostanú?“ šepol smerom k Márii.
„Nič. Budeš jeden z nich. Nebudeš sa cítiť iný ako teraz.“
„Ale zmením sa.“
Mária prikývla.
Kráska siahla na svoje tričko, zvliekla si ho a odhalila obnažené prsia. „Som tu pre teba. Tak ako to odo mňa mužské pokolenie žiada,“ zvolala.
Kruh vôle zablikal. „Nechoď k nej!“ šepla Mária a Somnium poslúchol.
Kráska – mátoha čakala. Keď sa nič nedialo, stiahla si aj minisukňu. Zostala tam stáť celkom nahá. Vôľa blikala. Somniovi sa opäť rozbúchalo srdce, načo mu Mária priložila dlaň poniže hrude. Odriekala modlitbu.
Kráska sa uškrnula sadla si na zem a zoširoka rozkročila nohy. Bola pripravená prijať mužské semeno. Z davu vystúpil narkoman so stoporeným údom. Vkročil žene do lona.
„Odvráť zrak človeče!“ šepla Mária. „Jej zneuctené telo vrhá démonov. Nevzhliadaj k nej!“ Kráska – mátoha hľadela na Somnia cez mužovo plece žiadostivo. „Vydrž, udržuj vôľu!“
„Somnium, poď ku mne!“ vzdychala. Jej hlas sa miešal s Máriinou modlitbou. Keď kráska – mátoha videla, že vôľa okolo nich stále jasne žiari zvolala: „Panna. Nepoznala si muža, spoznaj teda ženu! Poď ku mne, budem ťa milovať!“
Mária na hlas nereagovala.
Narkoman sa postavil a úd priložil mátohe k perám. Zaraz sa po jej zdevastovanej tvári roztekalo semeno. „HĽAĎTE NA MŇA!“ zakričala, keď k nej pristupoval ďalší muž.
Somnia striaslo, no pocit pokoja vychádzajúceho z Márie nedovolil aby na ženino volanie odpovedal. Započúval sa do modlitby a vôľa zažiarila ešte jasnejšie. Svetlo sa šírilo po námestí, trhalo mraky. Tiene ustupovali. Mátoha ešte niekoľko krát vykríkla, no nakoniec jej volanie zmizlo.
Somnium sa obrátil. Sú preč. Zniesol na schody a predychával. Mária sa posadila k nemu: „Nebuď sklamaný z tieňov. Hrdo hľaď na seba!“
„Ďakujem, že si bola so mnou.“
Mária sa usmiala.

Somniovo ležiace telo sa upokojilo, no v tom sa po vatikánskom námestí rozniesol hlas. „Pozor, pozor! Mimoriadna správa. Úlomky zničeného asteroidu EM12 nepredpokladane zmenili smer.“ Odmlka. „Na kolóniu alfa sa rúti jeden z nich. Prosíme ľudí, aby okamžite opustili svoje bunky a presunuli sa do priestoru X. Opakujem...“
Keď to Somnium počul, oči mu zvlhli. Stále sa nedokázal prebudiť...