zo skotúľanej hlavy pri tvojich nohách ľahko vyčítaš

že som schopný dať ti čokoľvek



teraz však nespadla lebo si chcela

len som ju už nevládal držať

zvesil som ju a...vidíš



opäť som vo svojej bezhlavej prirodzenosti

len päta bez nároku kráčať



keby si vedela že cez tvoj úsmev ožívam prišla by si /?/

jeden mi darovala a spravila tak uzlík

na mojej čiare života /?/



netušil som že rozochvenie vzduchu tvojimi prstami

môže byť celý môj vesmír



kvôli tomu už nechcem prežívať

len na tvojich očiach

a dúfať vo vlastné zakorenenie



môžem akurát tak plachtiť ako padáčik púpavy

tešiť sa že viem ako vyzerajú múzy



a keď sa vrátiš

aj keď v inej podobe

spoznám ťa



.

.

.



keď šíp vrazí do srdca nevyťahujú ho aby nekrvácalo

tak prečo teba museli...