Kriticky zhodnotila:
„fičí na amfetamíne alebo inom ďase,
nekaz si ňou vydavateľstvo“
pritom sa len preriekla,
že o sebestačnosti mozgu
vie menej ako fantázia
v čiernobielom prevedení.

 

Aj z omrviniek sa dá zasýtiť
a z polnočnej odísť vyhladovaný,
záruka je v ruke, ktorá
odťahuje alebo priznáva
ďalšie,
v prekríženom, pri ktorom
sa cítiš storočný alebo
v sile prekonať
totožnosť.
Podsadenú.

 

Pri každom zadívaní tvár,
na dlažbe, záclone, stene,
vidím ju prvý krát a predsa mi
je povedomá s kúskom mňa,
pri každom unášaní futurizmus
ako živý, no neuver,
pri zaspávaní šarkan,
čo  rozvlní miestnosť aj psychiku
a v tme ona,
dala som jej všetko aj každého,
pokiaľ žijem je najviac
príliš málo.

Pre ňu, pre ňu, pre ňu.

 

A potom, keď zvečním koly,
na ktorých nechávam hlavu,
príde verdikt,
na ktorý som nikdy nesiahla.
Inak, ako to vyzerá
je pointou.