Píšem knihu, do stránok obtláčam profily a  zmyslom pre detaily spájam mená do zápletky. Nasilu si pripomínam, že kniha bez čitateľa je len presýtený papier. Mám dobrú pamäť. Ale na ľudí zabúdam. Akosi sa v nej nechcú udržať. Možno chcú, no chýba dobrovoľník, ktorý im ponúkne spojitosť s ich svetmi. Vychádzam z asociála a kričím od tlaku v hrudi a v očiach. Pácham na sebe krutosť. A možno iba dosadám na miesto, z ktorého zvieram cestovný lístok a pomaly precitám do niekoho, kým som chcela byť už v éterickom stave.

Mám toľko identít, ako ten kto pátra a objavuje. Aj včera mi jedna gratulovala k priznaniu, že ku mne patrí. No to je vedľajšie. Skrátka píšem knihu a prvý krát uvažujem nad spokojnosťou toho, kto ju vezme na ruky. Aby nevyplakávala, nemala kruhy, či trojuholníky hneď pod očami, aby sa zbytočne neopakovala, lebo čas si treba opatrovať pre vlastné duplikáty, návraty, recidívy.

Teraz pristúpim bližšie, do osobnej zóny. Do mojej a potom tvojej alebo naopak. V skutočnosti je to jedno, lebo pomiešané už neoddelí ani oko ani chuť. Som úplne na dotyk, dýcham do tvojich myšlienok, ale k sugestívnej sa nepriznám. Medzi nami zavislo ticho. Obzeráme sa ako partneri, hráči, posadnutí nezaplneným priestorom. A potom sa oddáme rozprávačovi a budeme mu kradnúť slová, jedno mne, druhé tebe. Preto mi nevrav, že som zabudla na teba. Čitateľ. Dnes som tu kvôli tebe.

Toto ráno stálo Jasmínu viac námahy ako celý rok. Na vine bola noc, ktorá sa nerozprestrela len v jej našponovanom tele. Presne dnes má v kalendári zaznačené stretnutie, ktoré podčiarkla a pridala k nemu tri výkričníky. Žalúdok jej nepríjemne stiahlo, no vstávanie bolo neodmysliteľné. Zostať pod teplým paplónom a túliť sa nohami k hrudi, krásna predstava. Už tretíkrát vypla budík a pozerala cez napoly zatiahnuté rolety. V noci postávala za oknom a obzerala si cestu v svite pouličného osvetlenia. Uvažovala nad pásikmi, do ktorých sa večer obliekla. Bolo to pyžamo jej bývalého manžela. Chcela si ho pripomenúť a znovu nasiaknuť nenávisťou. Aby to mala jednoduchšie.

Že tuctový odsek? Tak idem pekne po rade a odseknutú hlavu príbehu nechám zrásť. Aby mohla nanovo padnúť za obeť, ale s vysvetlením prečo a ako.

„Starká, pochop, že je iná doba. Oblečiem si tieto šaty. A ofinu si už nikdy nedám  ostrihať do pol čela. Nebuď smutná, veď ťa ľúbim. No už nechcem, aby sa mi spolužiaci smiali.“

„Ach dievča moje, keby tu tak bola tvoja matka, všetko by bolo iné. Také ako má byť. Poďme už piecť tortu, keď príde starký s Jarkou, nech je všetko pripravené,“

malá ženička si uviazala zásteru, popravila vlasy v drdole a vľúdnym pohľadom preniesla pozornosť z urečneného dievčatka na kalendár, jej dcéra by mala práve tridsať rokov.
„Večer pôjdeme na cintorín? Vieš čo starká? Minule som povedala kamarátkam v škole, že som bola pozrieť na cintoríne moju maminku. A vieš čo mi jedna z nich, Stela to bola, povedala? Že naozaj? A ako sa má? Aj som ju sotila. Už sa s ňou nebudem nikdy rozprávať.“

„Jasmínka moja drahá, nemusíš byť ako ona. Ona á a ty bé. Buď sama sebou a nedovoľ druhým, aby urobili z tvojho srdca kameň. Niektorí začnú chápať až keď sami zažijú podobné.“

 

Ej starká, kde si teraz? Jarka má už sedemnásť a ja o tri viac. Rýchlo si sa pobrala, zo dňa na deň. Viem, že ti starký chýbal. Starká? Posielam ti do neba pusu, tisíc pús, milión pús. Keď na teba myslím, som stále tvojou malou Jasmínkou. Aj sa tvárim tak isto, dokonca používam tie isté slovíčka, milé, nevinné, zdrobnené. Myslím, že si ma pripravila na život dobre, môžeš byť so sebou spokojná. Idem na rande, drž mi palce, bude sa ti páčiť, uvidíš.

„Už dlho čakáš? Akosi som sa zamotala do časovej tiesni.“

Jasmína sa zasmiala spontánnym smiechom. Až po ňom si všimla nechápavý pohľad. Zasekla sa a intuícia jej zašepkala, že sa zamotá aj tento večer. Do pavučiny ako mucha, ktorá bude umierať dlhšie ako ktorýkoľvek hmyz. V realite by to bolo skvelé, no ona bude schnúť zvnútra ako hrdý cicavec.

Tri poháriky koňaku a jej sa nečervenali iba líca. Myšlienky na milovanie ju prepadli celkom nečakane. Buď v tom bolo akési čaro alebo? Nechápala sa. Myslela si, že je v poriadku.  Mimochodom, mať chuť na spojenie tiel nie je v poriadku? Ale áno, no kde je vtedy srdce? Alebo už miluje? Stihlo to skôr ako do dvoch hodín od prvého stretnutia? Vedela, že je bez záväzkov, že ju pozná z fotky a z rozprávania jej kolegyne. Vraj je slušný a tichý. Teraz vie, že aj bez zmyslu pre humor. A ona? Ona bude tá mrcha? Už nemôže piť. Ovládanie je dôležité.

 

„Ideme ku mne? Je tam viacej pohodlia. A hlavne normálna teplota. Neznesiem, keď je niekde nedýchateľno. Vtedy začínam byť nervózny.“

Oči mu stemneli, no práve v tej nedostupnosti a mraze sa jej zdal byť mužom. Bože, aká bola hlúpa.

„Vyzleč sa. Urobím ti to tak, že už nikdy odo mňa neodídeš.“

Rozopínal si rázporok. Až potom siahol na gombík a ukázal jej svoju veľkosť vo svete Čurákov. Prečo už vtedy nehľadala gombík na vypnutie toho perverzného filmu?

V ten večer sa jej zatočila hlava, zabrnelo v tele a budúcnosť vykročila po mazľavej ceste. Zapredala sa. Fotil ju, natáčal na kameru. Tej sebaistej v nej sa to páčilo. Horšie to bolo vo chvíľach, keď sa chcela prihovoriť starkej. Radšej zostala ticho a hnevala sa na ten „prekliaty“ vzťah, ktorý spolu mali. Načo toľká dôvera? Je iná doba, zase sa inak oblieka, nosia iné účesy. Starká, musíš byť moderná, rozumieš? Už potrebujem byť sama. Tebe je dobre, mne je dobre, zabudni na malé dievčatko. Odišlo a už sa nevráti. Choď pozrieť Jarku, s ňou sa porozprávaj, jej dávaj rady.

Odtrhla sa tak, že všade zostala krv. Alkohol a ten debilný muž. Jej muž. Provokovala ho. Čo tam po zlomenom nose? Ona pozná lepšie ťahy. Nevyšlo jej to, prasknuté rebrá boli chabým zadosťučinením.  Kde sa to dostala? Je toto už život alebo len príprava na jeho okúsenie? Až keď chcela od neho odísť, zistila, že to čo bolo doteraz, bola iba predohra.