Prichádzal v nočný čas, hodinu pred polnocou. Keď odbila, zostala po ňom len vôňa osemnásteho storočia.

Prvý krát sa zľakla. Napriek tomu, že duchovia v knihách boli jej priateľmi, že ako samouk študovala všetky javy spojené s ich pobytom medzi živými, keď podišiel k jej posteli a ovanul ju zimomriavkami, mala chuť kričať a prikryť si paplónom hlavu. Ibaže meravé telo nedovolilo reagovať. Rozšírenými zreničkami vnímala obrysy, v nich zahustenú energiu, ťažkú a zmrzačenú. A potom kniha z nočného stolíka sa otvorila na mieste, kde strach z pekla držal duše v zajatí. Malíčkom prešiel po riadkoch, zahľadel sa na ňu prázdnymi očami a popravil si prsteň s fialovým očkom. Pri poslednej návšteve kníhkupectva si chcela kúpiť knihu o kameňoch, lákali ju, vyžarovala z nich sila matky Zeme. Vedela, že v tom prsteni sa ukrýva tajomstvo, niečo čomu veril, keď bol ešte človekom.

Zrazu bola sama. Oči ju štípali, asi zabudla žmurkať. Nie, nesnívalo sa jej, nočná lampa vydávala svoj žltý tón a denník s perom naďalej zvierala v rukách. Poprechádzala sa po byte, aby nabrala rovnováhu, vypila dva poháre čistej vody a spätne si premietala, čo sa odohralo pred pár minútami. Zaspávala až za pomoci úsvitu. Prehadzovala sa v obrazoch a atmosfére, ktoré jej neznámy zanechal v izbe. Na ďalší deň ho čakala ako vítaného hosťa. Notebook jej ukázal na ametyst, aj na osadenie do kráľovských náhrdelníkov a prsteňov. Zopakovala si formulky ako vyviesť ducha do svetla, ochranné znaky, ktoré minulú noc nebola schopná nakresliť do vzduchu a hlavne odriekala afirmáciu o láskyplnom živote.

Dvadsaťtri hodín si odkrojilo zo dňa ďalšie sústo. Všetko sa utíšilo,  za oknami už nebolo počuť vietor, aj praskanie v radiátore sa odmlčalo. Vynoril sa z očakávania, mal zreteľnejšie črty a výraznejšiu vôňu,  pripomínala živicu. Priblížil sa takmer na dotyk. Premkol ju chlad a tiesnivý pocit, no neodvrátila hlavu, neodtiahla sa. Ruka s prsteňom sa načiahla za knihou a otvorila ju na strane, kde sa píše o tragických odchodoch zo sveta, kde duše mŕtvych len ťažko chápu, že sú už na druhej strane, zdržujú sa na mieste nešťastia a čakajú na vyslobodenie. Pozrela na neho, nohy mal na podlahe, no akoby sa vznášal, aj jeho povestný malíček v knihe sa na prvý pohľad opieral o písmo, no bola to iba hmla, ktorá spájala predmety s neživým.

Odvážila sa prehovoriť. Naprogramovala sa na rozhovor, možno to bude iba monológ, ale vyskúšať to musí.
„Určite si sa neobjavil v mojom živote len tak. Pravdepodobne si bol pritiahnutý ku mne, lebo vieš, že ťa neodmietnem. Viem, že ma chceš o niečo požiadať. Alebo mi chceš iba dať vedieť o svete duchov?“ zostala s rozhodenými rukami a skúmala jeho vysoké čelo.
Ukázal na pero a zápisník. Otvorila ho, vtom pero začalo kmitať po papieri.

Moje meno je Hector. Som francúz a bol som posadnutý hrou na klavír, neskôr sa zo mňa stal hudobný skladateľ. Nepochopený a podceňovaný. Potrebujem pomoc a bolo mi ukázané na teba. Mňa odvedieš ako svojho prvého ducha. Potom ich budú desiatky, stovky, možno tisíce. Dokážeš to, si už pripravená, stačí skúsenosť. Ale keď som tu vydržal 309 rokov, myslím počas života aj po ňom, ešte rok vydržím. Chcem, aby si vedela o nás viac, ako sa dočítaš v ktorejkoľvek knihe.

Pero dopadlo na stôl, ona schytila denník a ešte raz si prečítala to, čo už počas písania vnímala celým svojím mysterióznym zmyslom.

Tak sa začalo priateľstvo, ktorým nasiaklo jej bytie, ktorým nakŕmila zvedavosť, postŕhala dohady a vymenila ich za fakty. Dozvedela sa, že ľudia, ktorí sa považujú za nečistých a hriešnych a to nie kvôli sebe, ale kvôli prísnemu a kárajúcemu Bohu z kázní, očakávajú peklo, ktoré si naozaj vytvoria. Ako na zemi, tak aj v astrálnej rovine. Sú natoľko opantaní tmou a beznádejou, že svetlo nedokáže preniknúť do ich zúfalstva. Musí prísť prostredník, ktorý to zmení. Duše zaseknuté v ťažobe. Duše nespamätané z havárií a nehôd,  ktoré tak často vídajú ľudia na diaľniciach. Duše, ktoré natoľko milovali svojich blízkych, že sa chcú o nich starať naďalej. Svoj majetok, že ho nedokážu opustiť.

Volal ju prievozníčka a ona sa smiala, že ešte neodviezla ani jedného poblúdeného.
Bolo to vo štvrtok, na rade bola téma o kliatbe, urieknutí a čiernej mágii. Bolo to vo štvrtok, v deň, keď zase nevyšla z domu. Keď tak ako inokedy chcela vedieť všetko a pritom zostať bezmenná, bez rodiny a známych.

Pero sa rozpísalo úplne iným rukopisom, pozemským. Čítala s hnevom. Pretože pocítila zasahovanie do súkromia.

Mojou manželkou sa stala Lucile. Dievča, ktoré nevynikalo ani krásou, ani postavením. Nebolo na nej nič pozoruhodné. Ale ten kto hľadá, nájde. Mala talent na výzdobu času. Čítaš správne. Z hocijakej chvíle dokázala urobiť chvíľu sviatočnú. Mala zmysel pre usporiadanie, zladenie, pre gradáciu vzletných pocitov. Miloval som ju stále viac a viac. Začal som si namýšľať, že hranica pokiaľ sa dá, musí existovať. Veď kam to až pôjde? Jej smrť ma presvedčila, že žiadne obmedzenie neexistuje. Vlastne, až po smrti ma naučila skutočnej láske. Až vtedy som pochopil, k čomu mám srdce. Vieš, prečo ti to vravím? Aby si začala vnímať svoju ženskosť, svoje miesto medzi ľuďmi, svoje kvality. Veď ty k sebe nepustíš nikoho. Tak kto ti má povedať, aby si sa odomkla zvonka? A zvnútra tiež? Pouvažuj prosím ťa nad mojím návrhom.

Spala nešťastne. Všetko ju omínalo, bodalo, trhalo. Vankúš sa pod jej ráznymi pohybmi deformoval, budík pre istotu zazvonil skôr. V jej pohotovostnom režime. Tak kto má koho zachrániť? Hector sa stáva netaktným. Pozoruje ju celé dni, zíza jej až do čriev a potom mudruje, samozrejme diplomaticky. No na ničom podobnom sa nedohodli.

Ráno si našla na stolíku jeho portrét.