Na návšteve v jeho dome som  si všimol, že v jeho knižnici sú knihy v cudzej  reči, tak asi cudziu reč naozaj ovláda. Vždy keď k nemu zavítam, pozorne si jeho knižnicu poprezerám, či v nej nie je náhodou nejaká knižná novinka, ktorá práve vyšla. Keď ju nemá, tak mu ju kúpim na narodeniny alebo na meniny. Ja mám knihy tiež rád, takže mám prehľad, čo sa na pultoch kníhkupectiev práve nachádza. Rudo obľubuje všetky literárne žánre, ale predsa len najradšej má knihy, ktoré dávajú návod na to, ako niečo zostrojiť, opraviť, vylepšiť… Proste – urob si sám. V záhrade za domom má dieľňu, v ktorej majstruje. Hocičo. Skúša všetko. V jeho záhrade o tom podáva svedectvo model dreveného veterného mlyna, Rudova vlastnoručná práca a musím priznať, že dokonalá. Mlyn v mierke 1:150 má všetko, čo má taký mlyn mať. Aspoň si to myslím... Ďalej v záhrade parkuje na podstavci model lietadla na diaľkové ovládanie, hneď vedľa jazierka so živými rybami. A je tam mnoho ďalších Rudových výtvorov. Samozrejme, že tie ryby nevytvoril on. Rudo je aj  pestovateľom rastlín a dobrým chovateľom zvierat. Svedčí o tom malá zoologická záhrada a niekoľko skleníkov s cudzokrajnými rastlinami. Vo svojej súkromnej Zoo má niekoľko exemplárov tropických pavúkov, sú tu šiesti škrečkovia, už spomínané ryby v jazierku, ďalej sedem mačiek, z toho dve čakajú mladé a niekoľko psov rôznej rasy. V teráriach, ktoré si zhotovil sám, chová hady, leguána a korytnačky. Korytnačiek je osem. V záhrade je aj malý cintorín, kde naveky odpočíva dvanásť rybičiek, tie ale zahynuli nešťastnou náhodou, za ktorú Rudo nenesie žiadnu vinu. Odcestoval niekam, aby zohnal nové exempláre pavúkov, a kým nebol doma, niektorá z mačiek zhodila na zem akvárium…

     Rudo nechová žiadne vtáky a táto skutočnosť bola mojím odrazovým mostíkom. Pri poslednej návšteve u Ruda som si overil, či jeho knižnica obsahuje literatúru týkajúcu sa vtákov. Nie. Výborne! Hľadám preto v obchode niečo o vtákoch. Zajtra sa Rudo „narodí“ a kniha o vtákoch bude skvelý darček. Už vidím, ako sa raduje. A ja s ním. Vždy ma poteší, keď môžem Ruda rozveseliť. V oddelení Knihy pre chovateľov som našiel to, čo som hľadal. Pri pokladni som zaplatil, nechal vkusne zabaliť a v dobrej nálade som kráčal domov...

     Nastal deň D. Návšteva u Ruda. Prebehlo to ako vždy. Blahoželanie a rozbalenie darčeka. „Chováme papagájce vlnkované,“ ozvalo sa radostné volanie, ktoré napokon utíchlo zabuchnutím dverí na Rudovej dielni. Tak, oslava sa skončila. Dopil som svoj pohár, dal si ešte chlebíček, poldecáčik na Rudove zdravie a pri odchode som ešte zakričal Rudovi na pozdrav. Nepočul ma. V dielni sa už pracovalo... Takto to vždy dopadlo – hneď ako Rudo rozbalil darček, ktorý som priniesol, všetko naokolo prestalo pre neho existovať. Pohrúžil sa do čítania a so mnou ostala iba radosť z toho, že je Rudo spokojný. Pobral som sa teda domov a ponechal Ruda s jeho šťastím.

     Na druhý deň som Rudovi zavolal. Zavolal som ja, ale rozprával len Rudo. Dozvedel som sa o zatriedení Papagájca vlnkovaného v živočíšnom systéme, o histórii chovu, kde sa dá zohnať najlacnejší, ale pritom najkvalitnejší chovný materiál a vhodné druhy krmív a tak ďalej, a tak ďalej... Nemal som žiadnu šancu niečo povedať.  Dychtivá záplava informácií o Papagájcoch vlnkovaných atakovala moje ucho. Jeho monológ sa skončil, keď sa mi minul kredit. Po dobití a opätovnom volaní už nedvíhal. Zavolám mu zajtra, rozhodol som sa. Aj tak má teraz plnú hlavu papagájcov. Ale Rudo nedvíhal ani na druhý deň. A nedvíhal počas ďalších troch dní! Toto nemal Rudo vo zvyku. Vždy po zistení  zmeškaných hovorov, zavolal naspäť. Ale teraz nič. Zožierala ma neistota, preto som vyvolával stále dookola. Na štvrtý deň sa v telefóne konečne ozval Rudov hlas. Po mojom pozdrave a výčitke, že sa tak dlho neozýval, už ma k slovu nepustil. Vysvetľoval ako kdesi odcestoval a odchytával tam papagájce, že vybudoval pre nich v záhrade veľkú voliéru,  pravidelne ich vypúšťa von a oni sa k nemu vracajú celkom ako cvičené holuby. Ale to už mi zasa došiel kredit. Dobre, povedal som si, tak aspoň viem, že Rudo žije a všetko je v poriadku.

       Pohľad do kalendára mi pripomenul, že je čas navštívíť Ruda. Od nášho posledného stretnutia na narodeninách ubehlo už sedem a pol mesiaca. O necelý týždeň má Rudo meniny. Mal by som ho navštíviť a nenápadne zistiť akú knihu ešte nemá. V sobotu mám voľno, navštívim ho teda.

     V Rudovom dome ostalo všetko tak, ako keď som od neho vtedy odišiel. Na stole už  vyschli dva nezjedené chlebíčky, na kraji stál Rudov nedopitý pohár. Prešiel som všetky miestnosti v dome, ale Ruda nikde. Moje ďalšie kroky smerovali do dielne. Tu bol, na rozdiel od obývačky, poriadok a všetko malo svoje miesto. Police s náradím, rôzne súčiastky, náhradné dielce. Všetko bolo prehľadne poukladané. Na jednej stene oproti dverám bola veľká polica s knihami. Všetky boli abecedne zoradené. Ako si zhotoviť mlyn, Lietadlá na diaľkové ovládanie, Pestujeme pomaranče…Rudo nikde. Na pracovnom stole ležala kniha o papagájcoch. Bola otvorená na poslednej strane a jeho rukou boli na nej napísané poznámky: ... a objavil som úžasnú vec. Tak ako sa môžu papagájce naučiť napodobniť ľudskú reč, platí to aj opačne. Človek sa môže naučiť reč papagájcov. Postupne sa dokonca stane to, že celkom začne napodobňovať všetky ich zvyky. Tu sa poznámky končili. Ofúkol ma vietor. Pri pohľade nahor na mňa strop dielne dýchal veľkým otvorom. Bol vystrihnutý nožnicami na plech, ktoré ležali na zemi pod ním. O stenu, hneď vedľa skrine s knihami, bol opretý  vysúvací  rebrík. Premiestnil som ho k otvoru na streche, nastavil dĺžku, oprel a vyskúšal či bezpečne sedí. Hore, na plechovej streche rozohriatej od slnka, ležala pri okraji kôpka šatstva a topánky. Bol to Rudov pracovný odev, montérky tmavozelenej farby a pevné topánky nad členky s hrubou podrážkou. Opaľuje sa, napadlo mi hneď. Rudo tu ale nebol. Neodpovedal na moje volanie, skúšal som to zo všetkých strán strechy. Bezvýsledne. Podišiel som k jeho šatám. Vo vrecku jeho košele na kôpke pod montérkami bolo pierko. A ešte aj poskladaný papierik vytrhnutý z linajkového zošita. Také pierko má papagájec, pamätám si celkom dobre fotografiu v knihe. Toto sa mi však zdalo akési väčšie, než by som normálne očakával. Prečítal som si papierik. Slová z neho mi v hlave zneli ako nástroje, čo používa Rudo pri práci. Všetko mi zrazu bolo jasné. Napriek všetkej tej absurdnosti, strachu a prekvapenia, ktoré Rudove slová vyvolávali, som všetkému uveril. Na papieriku stálo krivoľakým písmom: A nakoniec sa celý proces premeny zavŕši tým, že celé telo pokryje perie,  ktoré okrem hlavy a pohlavných orgánov narastie všade. Po usilovnom tréningu a dodržaní určitej telesnej hmotnosti je možné lietať.    

     Pozrel som na pierko.

     Na pierko nezvyčajných rozmerov.